Milý môj čitateľ,
váham, či má vôbec význam písať tieto riadky. Lebo smutnou pravdou je, že sa už dlhšie nachádzam v štádiu, keď si kladiem otázku, či má v tejto krajine vôbec zmysel ísť voliť.
A čím ďalej, tým viac sa zamýšľam aj nad tým, ako asi bude vyzerať vládnutie súčasnej slovenskej opozície, ak vyhrá voľby. (A na ako dlho?)
Takže sa vopred ospravedlňujem za tento depresívny text a odporúčam Ti ho radšej nečítať.
Škoricový mi vždy vravel, že jedným z hlavných dôvodov, prečo sme na tom v tejto krajine tak, ako sme, je, že sme sa v roku 1989 zachovali „prinežne“.
Že tá Nežná bola nežná až príliš. Že sme sa vôbec nevysporiadali s našimi súdruhmi, agentmi, donášačmi etc. tak, ako by sa patrilo.
A ja, naivná idealistka a humanistka, ktorá má ešte aj na kávovom hrnčeku nápis „Láska zvíťazí“, som s tým nikdy úplne nie súhlasila,).
Drahý Škoricový, mal si pravdu.
Inak by sme sa totiž v predvečer 17. novembra – akoby bolo na jednu krajinu málo elégií o „riadenom komunistickom puči“, kachličkovania, rozprávok o zlom Západe a dobrotivej „Matičke Rusi“ – sotva dočkali ešte aj toho, že naši komunistickí pohrobkovia, tí najprimitívnejší a zároveň najhorší haj*li, nám nielenže naďalej vládnu, ale v tom ich zjazvenom svete plnom krivých zrkadiel zjavne „nikdy nie je dosť“.
A tak nám naše rudé noky, rok čo rok čoraz viac sfarbené dohneda, práve na výročie Nežnej revolúcie prinesú správy o tom, ako sa vyvíja naša novodobá spolupráca s Ruskom.
(Ako to spieva Nick Cave v „People Just Ain't No Good“ – ľudia jednoducho nie sú dobrí...
A byť prinežní k hajz*om sa proste nevypláca a nikdy nevyplatí.)
A nie, vy odporné kolaborantské prasiatka, nik vás nemusí dehumanizovať. To vy svojimi opovrhnutiahodnými činmi zvládate sami.
(A to, že môj milovaný zosnulý Havo bol lepším človekom, než ste vy, zostáva takisto nemenné!)
To, čo robia tieto prasiatka, je desivé, hnusné a jedna strašná, strašná hanba.
Problém je, že v tejto krajine, zdá sa, nikdy nie je ničoho dosť. Ani hanby. Ani sklamania.
A tak som sa dožila aj toho, že mi 17. november dokázali znechutiť aj tí, od ktorých by som to nečakala.
Novinári, ktorí sa hádajú s občianskou verejnosťou, lebo ich egá siahajú tiež až niekam do neba. Opozícia, ktorá sa nevie dohodnúť ani na tlačovke, ani na spoločnom proteste. (Potom, vážení, naozaj neviem, ako sa chcete dohodnúť na vládnutí.)
A tirády a cirkusové predstavenia o tom, kto koho zavolal, kto koho nezavolal, kto má lepšie hodnoty a kto za ne bojuje správnejšie.
(Ach, tá cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami...)
A niekde medzitým občan, pre ktorého to vraj všetci robia.
Nuž, ako povedal Stanisław Jerzy Lec: „Všetci chcú vaše dobro. Nedajte si ho vziať.“
Možno mám len príliš vysoké nároky. A možno som len príliš vyčerpaná, pretože okrem modlitieb za túto krajinu sa každodenne modlím k Bohu, aby sa tento rok už konečne skončil.
Možno som príliš unavená a plná beznádeje. Lebo najviac bolí, keď vás, ležiacich na zemi, ešte dokope človek, od ktorého by ste to nikdy nečakali.
A bolí to o to viac, že ste to nečakali.
Je to vlastne taká smutnosmiešna paralela s našou politikou. Lebo od haj*lov človek nič dobré nečaká.
Ale keď ublíži Človek... bolí to úplne inak.
A tak píšem a v predvečer 17. novembra cítim oveľa viac dôvodov na smútok než na oslavy.
Nežnou sa v tejto krajine veľa zmenilo. A VĎAKA BOHU ZA TO.
Len si už nie som istá, či sa Nežnou zmenila aj táto krajina....
Mal si pravdu, Škoricový.
A tak pôjdem zajtra do práce, kam ma poslal oslavovať rudý boľševický nok, lebo vraj keď páni budú naďalej kradnúť naše peniaze a my konsolidovať, spasíme túto krajinu. (PánbohpozdravNaStrážasmafiouasúdeuhminavečnéčasy!)
A napriek pravidlám tam budem sedieť v tričku s Václavom Havlom, lebo moju slobodu skonsolidovať nemožno.
Lebo po tej slobode túžim rovnako silno ako po okne istého bytu, skadiaľ vidno Rakúsko. Kedysi tam znelo rádio Devín. A potom tá rakúska stanica, kde púšťali starý dobrý bigbít.
Veď vieš, vravievala som Ti: „Toto, toto nie je len okno. Toto je okno (do) slobody.“
Okno, ktoré ma chlácholilo, okno, ktoré ma objímalo a opíjalo svojou slobodou.
„Pozri, tam, tam niekde leží to, za čo sme bojovali!“
Pozri, lebo DOMOV SÚ RUKY, NA KTORÝCH SMIEŠ PLAKAŤ...
Pominuli sme sa. Rýchlejšie ako túžby a pomalšie ako sny... O okne... do slobody...
A možno po tej práci nasadnem na autobus na Devín. A napriek tme, zime a bolesti, ktorú cítim, budem stáť. A ďakovať. A sa modliť.
A potichu, z plných pľúc spievať „Ať mír dál zůstává s touto krajinou...“
A keď prídem domov, zatiaľ čo si politici budú na námestiach „merať, kto má väčšieho“, zapálim si sviečku a postavím ju do okna.
Ak by sa medzi mojimi čitateľmi nachádzali aj ľudia, ktorých pocity sú podobné mojim (snáď nie), chcem, aby ste vedeli:
Že napriek všetkému vyššie uvedenému je najdôležitejšie nezabudnúť.
A neprestať po tej slobode túžiť.
Aby ste vedeli, že v tom nie ste sami.
Milovaní moji, nie ste v tom sami.
A tí, ktorí tu už nie ste, ďakujem. Ďakujem, že ste za ňu bojovali.
S láskou,
Vaša Anna







