Ja, ako občan tejto krajiny, si zase vyprosím, aby som platila vaše cesty do Moskvy.
Lebo na rozdiel od vás, drahí súdruhovia, rozoznávam štyri svetové strany, z histórie si nevyberám len to, čo sa mi hodí, ani neklamem, nenazývam agresora obeťou a tak ďalej…
Áno, možno to nie je dostatočne suterénne a svojstojné, ale nikdy by som to nevymenila za svoju ľudskú dôstojnosť, charakter a hodnoty.
Najprv som sa teda dozvedela, že do Moskvy pocestuje súdruh predseda, veď túto medzinárodnú hanbu sme už prežili minulý rok, tak čo by sme to nezaplatili opäť…
A potom sa „pán gašpar“ postaví pred kamery a povie, že možno teda pôjde tiež. Douráža krajiny, ktoré boľševikovi nepovolili prelet, a kričí: „Nie sme ruskí agenti!“
(Pane Bože, znovu sa Ťa pokorne pýtam – čo sme, pre Kristove rany, komu urobili?!)
A videla som (žiaľ) aj video (nie, nebolo to AI), kde nejaký človek vo veľmi zvláštnom stave vykladal študentom, „ako si ide do Moskvy uctiť ruských vojakov, čo nepoznali vôňu ženy. A je mu jedno, čo si kto o tom myslí.“
(Vieš čo, Robo, tak si to, kristušák, aspoň plať zo svojho. Aj celej tej tvojej svoloči!)
Grigorij Mesežnikov pre Denník N uviedol, že „zákon o zákaze spochybňovania Benešových dekrétov vznikol v stave mentálneho delíria.“
Milí moji čitatelia, myslíte, že takto vznikajú aj skvostné cesty do Moskvy? Ja by som sa stavila, že áno…
Lebo neviem, ako inak si mám vysvetliť, že predseda „svojstojnej a proslovenskej vlády“ spolu so súdruhom podpredsedom tohto smeru sa za naše peniaze opakovane vyberie do krajiny, ktorá má nie jeho, ale našu vlasť, Slovensko, a teda všetkých nás, jeho občanov, na zozname nepriateľských krajín.
A okrem iného, sa nemenovaný ruský potentát, tiež večne aj v inom, ako v mentálnom delíriu, pravidelne vyhráža bombardovaním Bratislavy…
Ale Rusi sú, kámo, naši kamoši. (Panebože, ja už naozaj nemôžem!)
Inak, drahý Robo, drahý Tibor, prosím pekne, v tej hnusnej, špinavej vojne, ktorú začal ten váš kamoš Voloďa, zomierajú ako starí ľudia? Dostatočne na to, aby pre vás neboli obeťami?
A kedy pôjdete do Kyjeva? Uctiť si tých ukrajinských vojakov, čo padli v druhej svetovej vojne?!
Veď v Kyjive vojna nie je, tak snáď sa nie je čoho báť!
Nie, vy nie ste ruskí agenti, ste úbohí proruskí tajtrlíci, ktorí tejto krajine, Slovensku, robia jednostaj iba hanbu. Svojstojne, zato na všetky štyri svetové strany.
A my, občania, to nemáme len trpieť, ale ešte to „niekto“ musí aj zaplatiť… (Bože dobrý, choďte už do čerta, fakt…)
Inak, ja napríklad ôsmeho mája pôjdem do práce. Konsolidovať… súdruhovia. Ale „z vašich peňazí“ mi to bude zaplatené dvojnásobne, takže jedna veľká komunistická slayáda!
A potom sa zrejme zveziem rovno z práce na svoj milovaný Devín. A ako vždy, keď tam som, budem mať chuť vyzliecť sa, skočiť do Dunaja a plávať, plávať k slobodnému svetu. Ako hovorievam: „do civilizácie.“
A srdce ma bude na okamih bolieť viac ako ostnatý drôt na srdci, ktoré si z toho drôtu na Devíne v roku 1989, potom, ako konečne odišli „naši ruskí bratia“ domov, vyrobil môj milovaný človek.
Lebo ten na rozdiel od vás tiež neprepisuje históriu a nezabúda. A autokratické režimy a ich všakovaké odnože karpatského typu nepovažuje za slobodu.
A inak, len tak medzi nami, svojou prácou a svojím talentom spravil pre túto krajinu viac ako vy všetci dokopy.
Viete čo, drahí súdruhovia, tak dobre. Každý by mal mať právo a voľbu žiť v krajine, kde sa cíti ako doma. Takže ja to vlastne rada zaplatím, v prípade, že tie letenky budú jednosmerné.
RUSI DOMOV!
PS: Keď sme už pri tom Devíne, nie tak dávno som tam bola so svojím milovaným psíkom. Aby som mu naposledy dopriala ten pocit nekonečnej slobody, slobody, ktorá ti tušom do duše zapisuje hodnoty…
Ten môj psík bol, je a navždy bude oveľa lepším človekom ako ste vy ľuďmi. A nie, to nie je dehumanizácia, len čistá pravda. Jedine že by som týmto prirovnaním dehumanizovala svojho zosnulého psa…
Lebo aj keď bol môj Havo velice svojstojný a suverénny, mal dušu, srdce, mal charakter, dokázal používať mozog a myslieť. A aj keď bol môj oplan, nerobil zlo. Ani ním nebol.
