Deň medzi životom a smrťou. Osud, Boh, vesmír, to takto u mňa zariadil. A ktokoľvek z nich to bol, zrejme vedel prečo.
Včera som oslavovala. To, že som už dvadsaťtri rokov matkou svojmu synovi. Keďže príbeh jeho príchodu na tento svet začal už prvého decembra, a samotný pôrod šiesteho, máme nemeniaci sa zvyk.
Kým ešte býval doma, šiesteho večer sme si uvarili čaj, sadol si ku mne a ja som mu rozprávala príbeh jeho narodenia.
Od toho, ako sa cestou do pôrodnice pokazilo susedove auto, a ja som si predstavovala, ako porodím niekde na poli, v snehových závejoch, až po moment, kedy som sa siedmeho prebrala z narkózy a prvýkrát ho uvidela. Ďalšie čriepky ponechám len nám.
Odkedy žije v inej krajine a delia nás tisícky kilometrov, večer šiesteho decembra, príbeh absolvujeme cez videohovor.
Pamätám si, ako hoci je z neho už dospelý, mladý muž, raz som sa trochu pozabudla.
Volal: "Maminka, príbeh bude o koľkej?" Hoci je už "veľký."
Na túto príhodu si spomeniem vždy, keď ma prepadne pocit, že je jedno, koľko na tejto zemi ešte budem ja, lebo už som ho vychovala, odovzdala som mu všetko, čo som mohla, aby sa stal Človekom,že môžem ísť, lebo už je "veľký."
Včera som teda oslavovala. A bola plná nefalšovaného, "obyčajného" šťastia. A Radosti.
Dnes je ôsmeho, deň medzi životom a smrťou.
Tak už to Boh, Osud, Vesmír zariadil.
A tak, kým roky siedmeho decembra oslavujem život, deviateho jeden oplakávam.
V ten deň si odišiel do večnosti. Náhle, neočakávane. Aj keď Tvoj vek už bol vysoký, bolo to priskoro.
Keď ide o ľudí, ktorých milujeme, vždy je. S nimi toho času jednoducho nikdy nie je dosť.
Lebo ten čas sa počíta cez objatia, cez blízkosť, cez úsmevy. Cez múdrosť, Lásku a oceán spoločných chvíľ.
Keď som sa to dozvedela, prvý krát v živote a nateraz aj posledný, som pila tvrdý alkohol rovno z fľašky. Plakala som. Plakala som ako nikdy predtým. A môj malý veľký syn sa ma snažil utešiť.
Sú to už roky. Neviem, neviem, či si niekedy odpustím, že potom, ako som Ťa ráno nezastihla doma, som si cez obed nenašla čas. Na večnosť si sa pobral poobede.
Pamätám si všetko, nezabudla som na nič.
Vždy si sa ma zastával. A nechal si ma. Byť sama sebou. Vždy si mi radil.
A keď si ma objal, bola som Doma.(možno si Škoricového poslal Ty, lebo mám to tak len pri vás dvoch a synovi)
Pamätáš, ako sme počúvali Bocelliho z pásky. Ako si ma vzal prvý krát na posed. V treskúcej zime mi celú cestu z jednej nohy padala Tvoja zelená štucňa, ktorú som mala zastrčenú v pumpkách. Mlčala som, lebo dôležitejšie bolo, že sme tam spolu boli.
Posed. Les. Ticho. Samota. Termoska s horúcim čajom a chlebík, čo si mi urobil.
(Veď len Ty si sa bol desať minút potom, ako sme doobedovali, schopný opýtať, či ešte nie sme hladní. Áno, určite sme, takže ideš vymiešať žĺka s cukrom.)
A keď som ďaľekohľadom zbadala diviaka, nechcel si mi veriť. "Ty tak strašne kecáš." A keď si zbadal, že sa nemýlim, bol si pyšný.
Vieš, tú Rumbu, si už kupujem sama. Odišiel si. Do večnosti.
V piatok, šiesteho decembra v meste, v ktorom nesneží, snežilo. Husto. Len pár hodín. Sedela som v autobuse do roboty a po tvári mi stekali malé, tiché slzy.
Prvý sneh. Odkedy sa narodil môj syn, už dvadsaťtri rokov vždy šiesteho, alebo siedmeho decembra sneží. Vždy. A tak vyťahujem mobil a píšem mu
"Zlatko, sneží! Takže sa naisto narodíš aj tento rok!"
Prvý sneh. Sa spája, odkedy si zomrel, aj s Tebou. Sneží, všetko bude v poriadku. Ty vieš, ja viem.. A tak píšem do nebeskej pošty:
"Ďakujem Ti, aj ja na Teba silno myslím."
Jeden deň. Jeden deň, deň medzitým.
Budem vás oboch milovať navždy. Vždy budete pevnou časťou mojej duše, podstaty.
A hoci som pôvodne chcela písať niečo ohromne zmysluplné, spomienka na to, ako som Ti sedávala na kolenách a Ty si mi rozprával o Líške a Budulínkovi a na to, ako si mi ako tridsaťročnej kupoval Rumbu, lebo takisto si to predsa robil, aj keď som mala päť, je krásna..stále rovnako, len od Tvojej smrti už aj bolí.
Čas Lásku ne(l)rie(č)ši.
A tak si pomôžem jedným z mojich najobľúbenejších filmov a citátom z neho. Pozerala som ho aj po Tvojej smrti.
"Včerajšie šťastie je súčasťou dnešnej bolesti.Dnešná bolesť je súčasťou zajtrajšieho šťastia.Taká je dohoda." (C.S. Lewis)
A presne o tom to je. Deň medzi životom a smrťou.
A ako povedal Gandalf: "To rozhodnutie nie je na nás. Na nás je rozhodnutie, čo urobíme s časom, ktorý nám bol daný."
Oboch vás milujem. Budem navždy. Navždy ste mojej pevnou súčasťou. Vlastne, máš pravdu, hneď ako si zotriem slzy, uvidím trochu jasnejšie.
Že Tvoj život môžem oslavovať tiež. Aj po Tvojej smrti.
To Šťastie, že si bol v tom mojom. Že si mi fúkal rozbité kolená a v dospelosti horšie rany.
To Šťastie, že sme sa stretli.
Deň medzi životom a smrťou. Osud, Boh, vesmír, to takto u mňa zariadil. A ktokoľvek z nich to bol, zrejme vedel prečo.
Čas Lásku ner(l)ieč(š)i.
Myslím, že ak máme veľa šťastia, v tom čase môžeme "len" dospieť k tomu poznaniu, že tá dohoda platí.
A jediné rozhodnutie, ktoré môžeme urobiť, je, Byť. Naozaj Byť. S tými, ktorých milujeme. Najviac, ako vieme.
Strata tých najväčších Lások aj najviac bolí. Súčasť dohody..
Čas Lásku nel(r)ieši. Sme v nej pevne spojení.
Sú straty, ktoré neprebolia. Ten čas nám dá len poznať.. to Šťastie, že sme boli.
Opatrujem svoje Spomienky. Na lány snehu v šírom poli. Prvý okamih so svojím synom. Na Tvoju múdrosť, láskavosť a veľké srdce.Tvoj Ťulpas.Navždy. Aj na to, ako ten, ktorý mi sypal škoricu do kávy, raz prehľadal celý byt. Lebo vedel, že praženicu zjem len tak, ako si mi ju robil Ty. Posypanú červenou paprikou. "Raňajkovať budeš praženicu, viem, za to som večer kúpil tie vajíčka." Z posledných peňazí..
Tento typ Lásky nikdy ne(s)končí.
Okuliare odkladám na nočný stolík pri posteli. Hneď vedľa pohľadnice z New Yorku, ktorú mi poslal syn. Vedľa hodín po mojom otcovi.Vedľa Rumby, na počesť života toho druhého, z tohto blogu. Na epede postele odpočíva zelený zajac. V Tvojom tričku, Škoricový.
Čas Lásku nel(r)ieč(š)i. Sme v nej pevne spojení.
Ráno vstanem a v deň medzi životom a smrťou urobím rozhodnutie, že som mala Šťastie,
Šťastie, že sme, aj že sme sa Stretli.
