A tak je dosť možné predpokladať, že u Anny po novom, nájdete cez víkend blogy, ktoré sa nebudú týkať politiky.
„Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je," povedal Ján Werich.
V dobe, ktorú žijeme, by to podľa mňa malo platiť tak milión násobne. Možno keby platilo, nežili by sme takú dobu..
V tomto období svojho života pracujem ako recepčná. A aj keď sa týmto werichovským odkazom a podobným od môjho Exupéryho o tom, že "nič nie je dôležitejšie, ako zostať človekom," riadim úplne bežne, na tej recepcii to platí ešte o trošilinku viac.
Lebo pokiaľ túto prácu robíte srdcom, stanete sa niekedy aj laickým psychológom, bútľavou vŕbou, poslucháčom, povzbudzovateľom, kamarátom. A niekedy aj všetkým súčasne.
A zistíte, že ľudia sú v šoku a vďační, ak si ich pamätáte. Ich mená, príbehy a tváre. Že ľudia reagujú vždy lepšie, ak sa na nich usmievate.
Ak s nimi žartujete. Ak tam na ten malý moment pre nich ste. Ak pre nich spravíte aj niečo navyše.
A mnohí z nich pre zmenu šokujú vás, keď vám za niečo, čo vy považujete za samozrejmé, donesú čokoládu, či super buchtu z blízkej kaviarne. (Naposledy to bol ovocný pohár s vločkami. )
Sme si cudzí, no už sa poznáme. Spájajú nás ťažšie pondelkové rána a veselé piatkové odchody.
Tieto dva dni volám aj "zabúdacie," lebo je v nich pravidlom, že si tí moji známi neznámi obyvatelia istej budovy zabúdajú veci v kanceláriách. A tak sa po ne vracajú. Niektorí so smiechom, iní trošku rozčertení.
Bolo to asi pred mesiacom, kedy som, priznám sa, v pokročilej večernej hodine už túžila byť radšej doma.
Do vestibulu prišiel mladý muž s kvetom. Čím ma zaujal, lebo mužov, čo žene nosia kvety je v tejto dobe pramálo.
Chvíľu som ho sledovala, ako pozerá striedavo na kvet a do mobilu. A ako vždy, rozmýšľala som nad jeho príbehom.
Náhle sa postavil a zamieril k pultu s prosbou o vreckovky. Svoje som nemala a tak som zbehla aspoň po servítky schované na našej toalete.
Keď poďakoval, povedala som: "to je za to, že nosíte kvety, to už je dnes ojedinelé."
"Naozaj? Potom som sa ja mal stať asi záhradníkom," odpovedal.
Po tichu a hlbokom nádychu dodal: "Neverili by ste, že sú aj ľudia, ktorí si to vôbec nevedia vážiť."
Chcela som mu povedať, že sú aj muži, ktorí si vôbec nevedia vážiť ženy, ale naša debata sa nakoniec zvrtla na to, že sme sa obaja v takmer rovnakom čase prisťahovali do tohto mesta.
A zrazu sme si s tým cudzím človekom boli chvíľu blízki. Ako mi v jednom komentári napísal môj vzácny čitateľ(a tiež skvelý bloger) Janko: "Všetci sme na jednej lodi."
A ako napísal môj Antoine v jednej zo svojich kníh:
"Raz nastane hodina nebezpečenstva, kedy sa stretne človek s človekom. Oprie sa o neho a v tom sa zoširoka usmeje, ako človek, ktorý pretrhal okovy väzenia svojej duše, ako človek, ktorý v šírom rozbúrenom mori našiel záchranu."
Mám rada svojich známych neznámych.
Tú, ktorá príde a povie: "Chvíľu pri tebe vypnem, kým odídem, prinášaš mi pokoj."
Mladého chlapca vo veku môjho syna, ktorý sa mi zdraví lámavou slovenčinou a usmieva sa.
Staršieho tichého pána v peknom obleku, ktorý keď ide okolo, vždy čaká, kedy zdvihnem hlavu od počítača, aby sa mohol pozdraviť a usmiať sa.
Krásnu pani, ktorá sa vždy pýta, aký bol víkend. A keďže sa obe snažíme vyjsť tej druhej v ústrety, kým ona hovorí "poloslovensky, poloanglicky," odpovedám jej v angličtine.
Mám rada pani, ktorá mi vždy, keď odchádza zďaleka kričí: "Dovidenia a majte pekný deň."
Iného chlapca vo veku môjho syna, s ktorým sa ráno debatujeme o tom, ako by sme ešte spali a ktorý, keď v piatok nepríde, pre istotu praje pekný víkend už vo štvrtok.
Milého právnika. Aj toho ďalšieho. A všetkých z firmy z pätnásteho poschodia.
Mám rada svojich známych neznámych.
Aj zblúdilcov a hľadačov. Niektorí vás budú presviedčať, že sa mýlite, lebo firma, ktorú hľadajú je naisto tu. Vždy je to v inej budove a raz to dokonca bolo aj v úplne inom meste.;)
Ľudí s kuframi, ktorí hľadajú cestu do blízkeho hotela. Naposledy to bol pán z Talianska, ktorý sa nevedel dovolať. Tak som to vybavila zaňho, aj keď som už vlastne bola na odchode. Ale bola tma a zima a on vyzeral beznádejne.
"Ďakujem Ti, zachránila si ma," povedal taliansko-anglicko-slovensky, keď sme sa lúčili.
Mám rada svojich známych neznámych Dávajú mi vedieť, že ešte vieme byť ľuďmi. (niektorí)
Dávajú mi nádej, že ľudskosť ešte nevymrela. Že vkladať do niečoho srdce, sa vráti. Z druhej strany.
Že ešte žijú. Ľudia, čo zostali Ľuďmi.
Že nič nie je dôležitejšie, ako zostať človekom. Lebo „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl a je, tak má být to, co je.."
Zajtra ráno, keď budem na ceste za nimi, vyjde blog o troch prasatách z Londýna..a bude zrejme znovu plný smútku, beznádeje a bolesti z toho, čo sa s touto krajinou deje. Čo s ňou robia tí, ktorým nepatrí. Vstávať budem o pol piatej, ako každý druhý týždeň. A budem trošku šomrať, že mi je zima a že vstávanie v pondelok o pol piatej by malo byť zakázané, alebo trestné.
A potom, keď už všetko bude pripravené na ich príchody, na všetko zabudnem.
Mám rada svojich známych neznámych. Dávajú mi vedieť, že ešte sme ĽUĎMI.(Niektorí)
