Môj starý otec si tento blog zaslúži oveľa viac, ako pani Malíková, takže ho predsa len píšem. Môj dedko bol z Moravy.
Na svojej osemdesiatke ďakoval svojej žene, za to, že pri ňom stála šesť desaťročí. V dobrom i zlom. Juj, či sa tí dvaja vedeli hašteriť.
Dedko liberálny evanjelik, babka konzervatívna katolíčka. Ona varila bez soli a zdravo, on jeho ťažké moravské a české omáčky. Babka milovala ovocný čaj, dedko tvrdil, že čaj je len čierny.(a žiadny iný.) A že káva, v ktorej cukor pláva, už nie je káva. Babka si do nej sypala dve lyžičky.
Boli ako oheň a voda. No spájala ich láska a rovnaké hodnoty. Milovali sa šesťdesiat rokov, až do jeho smrti.
Dedo bol celý život horár, lesník a poľovník. Viem, drahý, keď si počul, že ideme píliť stromy, aby sme dovideli na medvede, iste si sa v zemi trikrát otočil.
"Bože, to sú ťulpasi!" povedal by si. A toho odroňa, čo v piatok zastrelil dvojročnú medvedicu, by si možno aj prizabil. (obrazne, keďže si vždy zostával človekom).
Keď sme u Teba chvíľu bývali, robil si mi na desiatu chlebíky, ktoré mi strašne nechutili. Skrývala som ich na povale. Keď si na to prišiel, nekričal si. Len si ma naučil, že VŽDY TREBA HOVORIŤ PRAVDU, aj keď nám nie je príjemná. A tiež, že jedlo je darom.
Choval si kuriatka, o ktoré sme sa starali. Pamätám si, na to jedno, ktoré sa narodilo príliš slabé. Dovolil si mi ho vziať do malej škatule, ku posteli. A starať sa o neho, aby mu silnejší neublížili. Nezachránili sme ho.
Plakala som Ti vtedy na kolenách a Ty si ma naučil, že aj taký je svet a život.
Naučil si ma, že futbal má dva polčasy a hokej sa hrá na tri tretiny. Keď som sa pýtala, komu ideme držať palce, povedal si "TOMU, KTO BUDE SLABŠÍ."
Naučil si ma milovať les a horu. A všetko živé v ňom si vážiť. V treskúcej zime sme chodili kilometre prikrmovať zver. Áno, bol si aj poľovník. Ale tú horu si nikdy nebral ako svoju. Nikdy si nedrancoval, nikdy si len nebral.
Choval si aj včely, takže si ma naučil aj točiť med. Doteraz si pamätám tú vôňu. Toho medu, tej hory a Tvojej kolínskej.
Keď som mala si desať rokov, vzal si ma do novinového stánku. Kúpil si Sme a Domino Fórum a spolu sme ich čítavali.
Sledovali sme spolu "Kroky." Nemal si ich rád, Fica, ani Mečiara. Nemal si rád klamstvo. Zlobu a zášť. Nemal si rád ľudáctvo, ani komunistov.
V nedeľu si si po obede ľahol a počúval koncert vážnej hudby. Na jednotke. Nik Ťa vtedy nesmel rušiť. Neskôr sme spolu počúvali Bocelliho, ktoré som Ti púšťala z kazetovej pásky vo svojom prvom walkmane.
"Vážna hudba povznáša ducha," hovoril si. Mal si pravdu, milovaný, ako vždy.
Momentu, keď som nevyliečiteľne ochorela, si sa chvalabohu nedožil. Ale viem, čo by si povedal: "Hore hlavu, nevyliečiteľná je len ľudská hlúposť a zloba."
Vždy si sa staral. O každého.
Veď nakoniec, tak si sa pominul i z tohto sveta. V chatrnom zdravotnom stave, vo veku 81 rokov, po dvojnásobnom bypasse a po silnej porážke, si sa v jedno zimné ráno rozhodol, že sa treba postarať o celú rodinu. Na Vianoce. Vraj si na ne veľmi tešil.
Už si sa ich nedožil. Zomrel si vo chvíli, keď si sa staral o druhých, priniesť im radosť, zabezpečiť..
AJ TO SI MA NAUČIL. To veľké srdce mám po Tebe. Naučil si ma i to, že dávať treba len tak. Bez ohľadu na to, či za to vôbec niekto bude vďačiť. LÁSKY A DOBRA NIE JE NIKDY DOSŤ. VŽDY HO NIEKDE TREBA.
Pamätám si, ako sa na Tvojom pohrebe za mnou rozprávali dvaja cudzí páni.
"Taký skvelý šéf to bol, taký veľký človek."
Ako na ňom plakali aj chlapi z hôr. A obradná sála bola preplnená.
Lebo my, čo sme mali to Šťastie a tú česť, spoznať Ťa, už tu na zemi, sme vedeli, cítili, že svet bez Teba, zas bude o niečo horší.
Pamätám si aj to, že som pod čiernymi šatami mala žiarivé tričko. Na znak rebélie. Iste si sa z neba usmieval, VŽDY SI MA UČIL BOJOVAŤ.
Dedo môj milovaný, myslím si, že by si sa mal vrátiť. Tento svet a táto krajina, potrebuje viac mojich starých otcov.
Urgentne.
A nielen kvôli tomu, že v deň Tvojho pohrebu, stálo v kuchyni päť žien.
"Treba tú omáčku zahustiť už teraz? Ja neviem, len Dedo ju vedel uvariť."
Chýba nám láska, dobro, čestnosť, pokora, pokora pred životom.
Byť jeden pre druhého, lebo žiadny človek nie je ostrov.
Chýba nám vedieť, že tá príroda je darom. A že starať sa o ňu je naša psia povinnosť.
Chýba nám.. láska, pravda a odvaha, ktoré si vždy vyznával. Chýba nám Človečina, lasicovský a moravský humor,
Chýba nám stať sa a byť Ľuďmi. To sa nezíska narodením. Mal si to, mal si to všetko.
"NIKDY NEZOSTAŇ TICHO, KEĎ VIDÍŠ NEPRÁVOSŤ," hovoril si. Neviem, či mi to ide Oci, ale snažím sa. Žiť tak, ako si ma učil.
"Sú to iba ťulpasi a my ich prežijeme, lebo kým oni majú moc, my máme hodnoty.."
Keby môj starý otec žil, hnal by vás svinským krokom, vážení! Tomu môjmu starému otcovi nesiahate ani po členky.
