Ahoj, Čistá Duša,
vlastne neviem ani Tvoje meno. A to, čo si prežíval, viem pochopiť tiež len preto, že som tie isté veci prežívala so svojim synom, keď bol v Tvojom veku. A mladší, aj potom. No aj tak Ti píšem, nedá mi to.
Píšem, aj keď som na nejaký čas s písaním musela prestať, píšem aj keď viem, že ma to písanie bude bolieť viac, ako keby som sa rozhodla venovať niektorému z našich "super politikov."
To, čo robia, ma desí, hnevá, frustruje, to, čo si urobil Ty, ma vo všetkých rovinách zabolelo.
Lebo, sprostredkovane, viem, ako Ti asi bolo. Ako Ti asi muselo byť, keď si sa rozhodol, že bolesť je príliš veľká. Keď si sa rozhodol, že chladné a studené železničné koľaje a tona rútiacej sa ocele, Ťa budú bolieť menej.
MENEJ, AKO ĽUDSKÁ ZLOBA. MENEJ AKO NENÁVISŤ.
LEBO NENÁVISŤ ZABÍJA možno pomalšie, ale silnejšie, ako rútiaci sa vlak. Lano, priviazané na strome, hrsť piluliek.
Ahoj, Čistá Duša,
chcem Ti len povedať, že mi je to ĽÚTO. Je mi ľúto, že si sa narodil do spoločnosti, ktorá má strach a nenávisť z akejkoľvek inakosti od toho, čo "má byť slovenské a žiadne iné," hlboko v sebe, veď píšem Ti tento list 14. marca...platili, platili sme nielen za Židov, ale i ostatných ĽUDÍ, ktorí ohrozovali "slovenské a žiadne iné."
Platili sme za to, že ich vraždili v plynových komorách a spaľovali v kremačných peciach. Ako bezcenné kusy šatstva. Trýznili hladom, zimou, neľudskými podmienkami.
Všetko jedno, hlavne, že nás a tie naše "krásne," slovenské a žiadne iné, tradície a vraj hodnoty, sme si pred nimi uchránili a 14.3.2025 chránime opäť.
Veď máme súdruha predcedu, ktorý bez hanby, len tak, lebo môže, povie, že "urobí všetko preto, aby nás v Bruseli nezastupovali homosexuáli, ale Slováci."
A máme Chodiacu Jednotku Hlúposti a Nenávisti, ktorá sa tu omylom stala vraj ministerkou, a ktorá sa hrdí tým, že zachráni "čistú bielu rasu pred vyhubením," pričom jej nešéf hrdo oblepí Slovensko billboardami o tom, ako zatočil s LGBTI+ Ľuďmi.
A rôzne ďalšie tabaky... a novodobých Machov, Tukov a Tisov.
A máme spoluobčanov, ktorí im, naplnení vlastnou nenávisťou až po okraj, tlieskajú. Nadšene.
A nášho "najnovšieho národného hrdinu,"istého Daniela, majú za akéhosi poloboha. Veď, on, "odvážny to človek" povie pravdu o tých kremačných peciach, aj to, "že ich zase treba" a že takí ĽUDIA ako Ty, ako môj syn, by tam mali skončiť ako prví.
Tak, ako si sa Ty nenarodil s rozhodnutím vziať si život, hoci ešte si poriadne nebol ani len na jeho začiatku, ani tí, čo Ti ubližovali, sa s tým nenarodili. K tej nenávisti a strachu ich vedú doma, v spoločnosti.
Ahoj, Čistá Duša,
je mi ľúto, je mi z celého srdca ľúto, že my ostatní, sme Ťa neochránili. Neviem, či si o tom niekomu hovoril, neviem, či si požiadal o pomoc, no odkedy som sa o Tebe dozvedela, z mysle mi neodchádza spomienka na boj so základnou školou, ktorú navštevoval môj syn.
Na slová vraj školskej psychologičky o tom, že "šikanu, ktorú zažil už riešiť vlastne nie je treba, lebo veď tie deti už konči školu."
Na to, ako ani pre tých dospelých a vzdelaných ľudí s rôznymi diplomami, ktorí mali môjho syna chrániť, kým v tej škole bol, nebol môj syn človek. Nevinné dieťa.
Bol pre nich len akási "vec, chyba v systéme, v ich videní sveta a nastavení," ktorú treba eliminovať, VYMAZAŤ, ZNEVIDITEĽNIŤ.
Strašne to bolelo. Bolelo to zaňho. A vidieť jeho bolesť bolelo ešte viac. Niekedy tak, že som nemohla ani dýchať. Teda, mala som pociť, že už nedokážem ani to. Že nenávisť a zlo, ktorému čelíme, sú príliš. Veľké, chladné a ťaživé. Ako studené železničné koľajnice, kdesi v Ťahanovciach... Len oveľa viac.
Ahoj, Čistá Duša,
pamätám si aj to, ako som sa mesiace zobúdzala z nočných môr, o tom, ako môjmu dieťaťu niekto ubližuje, či mu berie život, či si berie život sám.
A pamätám si, ako sa život, čo mal v tejto krajine, s tými nočnými morami prelínal....
Teraz ho vidím dvakrát do roka, žije tak ďaleko odo mňa. A vždy, keď mi je smutno, ťažko, clivo, utešujem sa tým, že viem, že je v poriadku. Že žije tam, kde je Človekom a nie vecou. Lebo ON ČLOVEKOM JE. AJ TY SI. BOL.
Keď sa dva dni neozve, nestrachujem sa. Za to, keď príde sem, stačí keď päť minút mešká, nedvíha telefón, neodpovedá. Lebo si pamätám. Príliš veľa. A Za tých päť rokov, ktoré on žije v civilizovanej krajine, sa tu, nezmenilo nič. A ak áno, tak len k horšiemu.
Keby to nebolo pravdou, zrejme by si ešte žil. Ty a ďalší. Mnohí ďalší. Primnohí.
Nezmenilo. Ani ohavná vražda dvoch mladých ľudí, nepomohla.
A tak tu sedím a so slzami v očiach, pomedzi prácu, Ti píšem tento kostrbatý list. A predstavujem si Ťa, ako by vyzeral Tvoj život v inej krajine.
Keby si mal toľko šťastia, že by si sa do nej buď narodil, alebo sa dožil odchodu z tejto ľudáckej a žiadnej inej republiky.
Akoby si sa nemusel báť ísť do školy. Čakať po tme na autobus.
Ani Ty, ani Tvoji blízki, ani Tvoja mama.
Vieš, sú žiaľ, v tejto krajine ľudia, ktorí ani po Tvojej smrti, žiadnu vinu cítiť nebudú.
A potom takí, naozaj sú, ako ja, čo cítia tú vinu a hanbu aj za nich. A kladú si otázky, či oni sami urobili dosť, či dosť robia a čo urobiť treba, aby sa žiadne ďalšie dieťa, dospievajúci mladý človek, ani dospelý, necítili tak, že tie studené železničné koľajnice a kopy ocele, budú chladiť a bolieť menej.
MENEJ AKO NENÁVISŤ.
Chcela by som, chcela by som Ti toľko toho povedať, ale už nemôžem. Lebo práve v tejto chvíli, ja nedokážem uniesť práve túto bolesť, ktorú mi spôsobuje len to písanie.
Ešte, predsa, to, že nie si už medzi nami, neznamená, že si za to mohol, neznamená to, ani, že si bol zbabelý, či slabý. Znamená to len toľko, že si na rozdiel od tých, čo Ťa hanili, zostal ČLOVEKOM.
PS: Na úplný záver by som ešte chcela napísať pár slov, tým ostatným v Tvojej koži, čo vedia, vedia tak dobre, čo si cítil a čo si žil. Možno tiež rozmýšľajú o tom, či je chladnejšia neľudská zloba, či oceľ. Lano, niekde na strome..
Chcem Vám len povedať, že NIE STE SAMI. NIE STE SAMI.
Dokonca ani v tejto odpornej, ľudáckej a žiadnej inej krajine.
Sme tu aj my, my, ktorí SME S VAMI. Možno nás len nie je dostatočne počuť a vidieť a počuť. Aj preto Vám píšem.
Píšem, že nie všetci máme srdcia a duše chladné ako studené železničné koľajnice (a dokonca nepotrebujeme mať ani učivo biológie pre siedmy ročník ZŠ zakotvené v Ústave..)
Odpočívaj v pokoji, dušička. A odpusť. Odpusť nám za nich..
