Uplynulý týždeň bol pre mňa viac ako náročný aj bez politiky. Stretla som hlúposť, zlobu, aroganciu, vynásobenú nekonečnom. Nielen vládni mocipáni si zrejme myslia, že sú mocipáni..
Pričom platí, že čím menšie je IQ a EQ, tým väčšia je arogancia a ego. Poďme ale k čriepkom. Tým dobrým.
Stretla som Lekára. Takého "skutočného." Za posledných dlhých pätnásť rokov som ich stretla veľa. Príliš. Takých "neskutočných."
Čo sa k pacientom správajú tak, že vám k vašej pôvodnej diagnóze pribudne ešte PTSD, či syndróm lekárskeho plášťa.
Tento bol skvelý. Človekom. V jeho ordinácii som si aj trochu poplakala, aj sa veľa nasmiala. Bol tam. Pre mňa. A ja som v tej chvíli nebola len akýmsi číslom, či zdravotným záznamom. Aj keď sa mi ospravedlňoval, že mi nevie pomôcť tak, akoby si želal, pomohol mi viac, ako som si mohla priať.
Ďakujem.
V práci som teda jeden deň chýbala. "Ach, kde ste boli včera? Báli sme, sa že už neprídete."
A krásny kalendár a diár.Ako dar. Ani neviem prečo, lebo nič "extra" som pre dotyčnú neurobila.
Či mladý chlapec, ktorý sa na mňa usmieva deň čo deň, od ucha k uchu: "Dnes som sa sem tak tešil, vraveli ste, že tu už budete."
Pritom preňho som neurobila nikdy nič, tuším som mu raz otvorila dvere.
Možno stačí. Zostať Človekom. Byť tam. Opýtať sa, či viete pomôcť. Usmiať sa. Možno viac ani netreba.
Ďakujem.
Káva. So škoricou. A s tým, čo mi ju do nej vždy sype. Lebo niekde čítal, že potom budem zdravšia.
Najprv mi chce kúpiť drahý kameň, len tak. Veď sa mi páči. A pripomína mi najmilovanejšie obrazy. A obaja (už) vieme, kamene majú dušu..a aj to, že tento mi pripomína nielen tie obrazy..
Neskôr rozhovor o tom, kto ukradne lyžičku, lebo mi pripomína Strom života. A lebo je ľúbezná.
Nakoniec sme ju neukradli, ale aspoň je dôvod. Vrátiť sa do útulnej kaviarne. Za lyžičkou. A možno aj za ním(s ním).
Smiech, keď sa po prvotnej chvíli "opustíš" a zostaneš pri mne. Zase sám sebou. Aj keď sa "opustím" ja. Zostanem s Tebou. Sama sebou.
Nadýchnuť sa.
Vždy si bol ako svetlo. Stále si. Bez ohľadu na všetko a na nič.Bez ohľadu na to, čo hovoria iní aj na to, že to mu odmietaš uveriť aj Ty. Kašlem im na to. Aj Tebe.
Lebo ja Ťa poznám, tak, ako poznáš Ty mňa.
Poznám. Najnajkrásnejší západ slnka..to, kto si.
"Byl můj úplně nejvíc nejlepší přítel." (Aj je.Vždy bude.Bodka.Vybavené.)
A to, kým človek je a kým je pre druhých, sa v tomto prípade, ne(z)mení. Z polhodiny, ktorú nemôžeš prekročiť, sú dve.
Veď áno. Nikdy si nevedel prísť a potom si zasa nevedel odísť.
Patrí to k Tebe ako tá káva. So škoricou. Hreje(š). A lieči(š).
Ďakujem.
Káva a čaj a veľa smiechu. S mojou ďalšou najbližšou. Smejeme sa vo výťahu ako deti. "My by sme mali chodiť len po jednej, spolu sme pre svet nebezpečné."
V nemocničnom bufete mi nanúti aspoň pagáč. (Pôvodne to malo byť sto chlebíkov, lebo raňajky sú základ a káva s cigaretou sa vraj nepočíta. )
Iná útulná kaviareň. Zima, ale hreje nás káva s likérom a čaj. A to, že sa máme. Jedna druhú.
Prežili sme spolu toho už toľko. Dobrého, zlého. Jej, môjho. Prežijeme. Aj to terajšie. A zvládneme to. Lebo sme silné. Každá po svojom. Budeme Žiť, dievčatko. Aj tak naozaj.
A mať jedna druhú. Lebo svet je nebezpečné miesto. Keď sme spolu, menej.
Ďakujem.
Starší pán, ktorý ma chvíľu pozoruje a potom pristúpi k pultu. A ja v duchu tipujem, kam asi pôjde.
"Dobrý deň, chcel by som sa vás len opýtať, prosím, ako sa dnes máte?" zaskočí ma. Všimne si môj dúhový odznak s nápisom a pokračuje ďalej: "Ale nie, vy suka nie ste."
"To mám na protest proti tupote, viete?" hovorím mu. Chvíľu vedieme rozhovor o našich "národných hrdinoch," ale viac sa ma dotkne to niečo neopísateľné, čo z tohto pána vyžaruje.
Rozprávkový. Asi to bude najsprávnejšie.
Vie kam ide a netrvá dlho, kým poňho prichádza mladý chlapec. Zastavil sa pri mne, cudzom človeku naozaj len preto. Aby sa opýtal, aký mám deň.
Ďakujem.
A tak sem právom patrí.
K čriepkom (z) ľudskosti.
Živej. Chvalabohu, ešte živej. A krásnej. "Človečinu tu cítim."
Ako v tej rozprávke, aj keď v nej táto veta najskôr znamenala, že človeku hrozí nebezpečenstvo.
Vlastne možno hrozí. Lebo hoci na jednej strane zostať Človekom nestojí nič, účet za to môže byť privysoký. Pri tých, čo už zabudli.Byť Ľuďmi. Nebyť Človekom nebolí. Nič nežiada. A život je (pre nich) asi aj ľahší. Mám s tým príliš veľa skúseností. No aj tak by som to nemenila. Za nich. Za nič.
Hoci ten účet za to býva privysoký. Aj vtedy, keď niekto z našich Človekov odíde. Do izbičky v podzemí. Vtedy to bolí najviac. Lebo sme sa dotkli. Žijúceho srdca, Človečiny. A čriepky spomienok pichajú a režú ako sklo.
Aj tak to za to stojí. Za všetko. Lebo sme boli. Sme. Len inakšie. Láska, ktorá nás spájala, nikam neodíde. Posvätné okamihy, posvätné drobnosti.
O pár dní bude mať narodeniny. Môj milovaný syn. O dva dni potom si pripomenieme, že si sa pobral. Do večnosti. A tak tento blog zakončím odkazom z Tvojho parte:
"Deň každý vzal som vďačne, ktorý mi život dal, na svete nie sme večne, život je veľký dar."
S tými, ktorí si vyberú zostať Ľuďmi, o to väčší.
Tento týždeň, ako vždy po celé tie roky, bude aj tu v meste v ktorom nesneží, na chvíľu poletovať pár vločiek. Viem to. Cítim.
"Ale čo ak Káj nemôže prísť domov? Čo ak potrebuje moju pomoc? Možno mu je zima, možno je zranený. Musím, musím ísť za ním. A nájsť ho. A tak si Gerda obliekla červený plášť a obula nové topánočky. "
"Káj, čo si už nepamätáš? Susedovho psa, vieš ten, volali sme ho Havo. A chlapci od naproti...a Gerda plakala a plakala..prvá slza so dotkla chladného Kájovho srdca.."
Zostaňme. Zostaňme Ľuďmi.S ľuďmi.
