Slovensko bolo v apatii. Po Mečiarovej šikane, Dzurindových škandáloch, Radičovej šarvátkach a Ficovej manipulácií sme už asi nikto neverili, že tu bude niekedy naozaj dobre. Potom však prišiel Ján Kuciak. Dostal sa pod kožu toľkým mocným, že sa uchýlili k tomu najhoršiemu. K vražde. Nebol a nie je jediným novinárom, ktorí by poctivo robili svoju prácu. Ale bohužiaľ, bola to až jeho smrť, ktorá nejakým zázrakom prebrala tento národ.
Po nej prišlo Slušné Slovensko. Apelovanie na hodnoty a princípy, ktoré tu už dávno mali byť zakotvené. Nazval by som takou malou Chartou 77. To, čo žiada Slušné Slovensko, farmári, doktori, učitelia atď., je v iných západných krajinách úplne zrejmé. Aj tu, u nás, sa to však pohlo. Komunálne voľby staré, prehnité štruktúry prehrali. Vyhrali progresívni, noví kandidáti. Smer sa však nevzdal a opäť to chce zahrať na apatiu. Karta Smeru sa volá Maroš Šefčovič.
Nevýrazný kandidát s úspešnou kariérou, bez škandálov a vyzerá to tak, že aj bez názoru. Jeho hodnoty sú tradičné, slovenské. Homosexuáli sú zlí, Únia je fajn, o domácnosť sa mu stará žena a je to chlap. Má rád Slovensko. Propaguje ho v Európskom parlamente. Či o škandáloch svojej strany nevie, alebo ich skrátka nechce vidieť, sa asi nikdy nedozvieme. Ale to, že išiel do volieb za Smer, stranu zodpovednú za dlhodobý rozklad tejto krajiny, buď svedčí o jeho nezáujme o štátne dianie alebo o tom, že žije v jaskyni.
Je také slovenské tváriť sa, že je všetko v poriadku, nadávať na ostatných a potichu si pre seba kradnúť. Zo spoločného. Dlho nám to ukazovali komunisti, dnes naša drahá vláda. To, že Šefčovič sa radšej pchá do zadku babkám demokratkám so svojim slizkým predsedom, je zbabelé. Keby poctivo chodil po Slovensku a odpovedal na náročné otázky občanov, ktorým chce mimochodom vládnuť, a ktorých tak vehementne reprezentuje, potom by to možno bol dobrý kandidát a prezident.
Teraz je to však iba kariérny diplomat, oportunista a koniec koncov bohapustý Smerák. Bol by brzdou pre Slovensko. Nerobme krok späť, poďme dopredu a ukážme spoločne, že prišiel čas na skutočnú reformáciu našej krajiny.
Čiže Čaputová na hrad!
