Je Holandský ex-premiér Mark Rutte lepší človek než Robert Fico? Hlavný dôvod, prečo sa Mark Rutte v Holandsku nesprával ako sa Robert Fico teraz správa na Slovensku nie je nutne ten, že Mark Rutte je lepší človek, ale ten, že Rutte vedel, že by mu to Holanďania nedovolili.
Doteraz myslím na komickú situáciu z Nórska, keď som sedela v aute s kolegyňou a jej vrieskajúcimi malými deťmi, v dlhej zápche spôsobenej veľmi nešťastne naplánovanou a zle zmanažovanou rekonštrukciou diaľnice, v ktorej sme sa už minúty nepohli ani o krok. Zdvihla telefón, zavolala autorite, ktorá sa o túto rekonštrukciu starala, a nechala ich minútu počúvať krik svojich detí. Zasmiala som sa a spýtala som sa jej, či to bolo čisto z frustrácie, alebo že či si naozaj myslí, že to bude mať nejaký zmysel. Na moje prekvapenie mi povedala, že ona to vníma skôr ako svoju povinnosť, pretože ak sa nebude sťažovať a tlačiť priamo na nich, tak sa nemôže diviť, ak sa takéto veci budú diať aj naďalej.
Mnohí Slováci si neuvedomujú, akú moc na Slovensku majú. Je to pochopiteľné. Historicky, Slovákom vládli hlavne autoritatívne a despotické režimy, nad ktorými nemali zrovna nejaké veľké slovo a pri ktorých sa naozaj mohli väčšinou len pasívne sťažovať a ľutovať. Cez tridsať rokov tomu tak však už nie je a cez tridsať rokov si mnohí Slováci ešte neuvedomili, že si vládnu sami a že nad svojou vládou majú kontrolu. Slovensko zdedilo právny, demokratický štát, no Slováci si ho musia aj udržať - a to s mentalitou utláčaného nejde.
Pekne ten koncept opísali Acemoglu a Robinson v ich knihe “Úzky koridor” (2019), v ktorej ten úzky koridor vystihuje práve stav demokracie. Na jednej strane spektra existuje absencia režimu, v ktorej má spoločnosť omnoho viac moci než samotný štát (napr. Libanon). Na druhej strane je autokratický až despotický režim, v ktorom má štát omnoho viac moci než ľudia (napr. Čína). A v strede, medzi nimi, je úzka oblasť, koridor, v ktorej môže fungovať demokracia, pretože aj spoločnosť a aj štát majú dostatočne veľa moci a teda nad sebou aj navzájom dostatočnú kontrolu.
Je to rola štátu stále sa snažiť “uzurpiť” a kontrolovať viac a viac a čoraz silnejšie - čo je dôležité hlavne v dobe ako dnes, keď technológie napredujú bezprecedentnou rýchlosťou a nové regulácie naozaj neustále treba. V demokracii je to potom ale aj rola spoločnosti postarať sa o to, že je tento štát v tomto procese konštantne kontrolovaný a spoločnosť mu teda nedovolí získať prílišnú autoritu. Demokracia, podľa autorov tejto knihy, nie je statický a stabilný koncept, ale stav, ktorý sa neustále vyvíja a ktorý je charakterizovaný tendenciami štátu chcieť získavať stále viac kontroly a reakciou spoločnosti ich štát v tomto procese aktívne kontrolovať a obmedzovať, kde treba.
Jedna z vecí, ktorá mi príde zaujímavá na Slovensku, je to, ako málokedy tu sú veci rozvrátené spoločnosťou. Pred mesiacom som letela na konferenciu do Talianska, kde sme museli ísť z letiska náhradnou dopravou, pretože rušňovodiči štrajkovali. Cestou naspäť nám zas zrušili let, pretože štrajkovali zamestnanci letiska v Bruseli. Pravidelne sa nám v Belgicku aj Holandsku stáva, že sa niekam nedá dostať, pretože sú diaľnice zabrané protestujúcimi farmármi - minule dokonca do Bruselu prišli farmári protestovať priamo až z Francúzska, pričom sa im teda podarilo ochromiť dve krajiny naraz. Viem to, lebo som sa zrovna vtedy snažila dostať na juh Francúzska, a namiesto vlaku sme teda skúsili lietadlo. Niežeby to pomohlo, keďže sa v ten istý týždeň rozhodli tiež štrajkovať aj kontrolóri letovej dopravy.
Je ľahké sa na tom zasmiať. Hlavne v prípade Francúzska sa z protestovania stal taký nejaký národný šport. Hovorí sa, že nikto nevie sabotovať Francúzsko tak dobre, ako samotní Francúzi. Na začiatku mi tieto štrajky prekážali, pretože pochopiteľne, často ochromia veľkú časť krajiny. Ale presne to je aj ich pointa. Štát nemôže bez týchto ľudí fungovať a títo ľudia im to chcú pripomenúť, keď majú pocit, že sa na nich neberie ohľad. Veľakrát som počula názor od domácich, že z ich pohľadu, štrajky sú síce otravné, no z dlhodobého hľadiska často predídu omnoho väčším krízam - pretože prinútia politikov reálne riešiť problémy, keď treba.
To je presne ukážka tej moci ľudí, ktorá udržiava vládu na uzde a stav krajiny v tom úzkom koridore demokracie. Protesty sú pekná demonštrácia vôle ľudí, no zmeny sa veľakrát dostavia až keď politikom začne byť nepríjemne, či už to je kvôli kopám hnoju pred vládnou budovou alebo priamo kvôli ochromeniu kritických zložiek krajiny. Politici na západe nie sú v duchu lepší ľudia než tí u nás, a sami by tiež chceli (a často sa aj pokúšajú získať) viac moci, len na nich väčšinu času ľudia viac a aktívnejšie tlačia, pretože sú na to zvyknutí. Samozrejme, na západe tiež často vidíme lepšie vyvinuté a robustnejšie demokratické politcké inštitúcie, ktoré niektoré veci politikom jednoducho nedovolia. Ale ich budovanie stojí čas a skúsenosti, ktoré Slovensko jednoducho zatiaľ ako krajina nemá a preto sa teda o to viac musí spoliehať na hlas a silu spoločnosti.
A Slovensko na tom naozaj ešte nie je tak zle. Belgičania sú experti v sťažovaní sa, rovnako ako Slováci. Jeden z mojich prvých dojmov po tom, čo som sa do Belgicka nasťahovala, bola pani, ktorá sa cez telefón niekomu veľmi nahlas sťažovala, že “v tejto krajine sa nedá na nič spoľahnúť” (voľný preklad z Flámčiny) - pretože vlak meškal 5 minút. Pri Belgičanoch však sociálna politika neskončí pri hlasnom sťažovaní sa, ale rovnako ako Francúzi a v dnešnej dobe aj Holanďania, štrajky sú na mesačnom poriadku (nie vždy sú síce efektívne, keďže na ich riešenie treba väčšinou funkčnú vládu, ktorú zrovna Belgicko nie moc často má, ale to nie je zas problém, ktorý sa týka Slovenska).
Slovensko má stále niekoľko výhod, ktoré treba využiť, jedným z ktorých je sloboda tlače. Priateľ je Grék a niekedy, keď počuje, aké veci sa u nás dejú, vyhlási, že toto by sa možno ani u nich v Grécku nestalo. Už to berieme ako náš koníček a vydáme sa teda na internet zistiť viac cez verejné zdroje. Et voilà. Častokrát je sám prekvapený o koľko horšie niektoré veci fungujú (resp. nefungujú) v Grécku, no tým, že tam už nemajú niečo, čo môžeme nazývať naozajstnou slobodnou tlačou (sú na 88mej priečke v globálnom indexe slobody tlače, čo je najhoršia pozícia v rámci EÚ), ľudia sa o tom veľa krát ani nedozvedia. Na Slovensku do veľkej miery slobodnú tlač ešte stále máme a teda do istej miery môžeme zabezpečiť aj informovanosť ľudí. To je základný kameň demokracie. Len s tou informovanosťou treba niečo ďalej spraviť, a to niečo nemôže byť pasívne.
Už som počula argumenty, že to je jednoducho slovenská kultúra, a že niektoré veci sa jednoducho nezmenia. Je kultúra ale naozaj taký rigidný koncept? Ak sa pozriete na prvky kultúr Taiwanu a Číny a spýtate sa ľudí niekoľko základných otázok ohľadom toho, ako by sa zachovali v rôznych situáciách, zistíte, že tieto kultúrne prvky sú takmer rovnaké (môžem odkázať na štúdiu Fetzera a Soepera z roku 2012). Čo vôbec nie je prekvapivé, keďže tieto regióny po stáročia zdieľali históriu. Avšak v jednom regióne momentálne funguje demokracia a v druhom je autokracia. Podobné prevraty politického režimu tiež nastali v Anglicku počas Slávnej Revolúcie v 17tom storočí a vo Francúzsku v 18tom storočí, bez toho, aby sa ich kultúrne hodnoty radikálne zmenili. Acemoglu a Robinson v svojom článku o Kultúre, Inštitúciách a Sociálnych equilibriách (2021) vysvetľujú, ako tomuto fenoménu sami rozumejú, no toto je asi téma na iný článok. Princíp je ten, že kultúra ako taká - definovaná súhrnom kultúrnych prvkov - nutne nediktuje presne aký typ politického režimu môže v spoločnosti fungovať.
Myslím, že jedna vec, ktorá Slovákov brzdí v aktívnom presadzovaní svojich záujmov je nedostatok národnej hrdosti. A nehovorím o tej hrdosti, ktorá niektorých motivuje sadnúť "do tankoch a ísť na Budapešť". Hovorím o tej, ktorá ľudí motivuje ísť vyhodiť tú kopu hnoja pred parlament alebo zabrať diaľnice a spraviť si tam grilovačku namiesto toho, aby oznámili, že nech “posledný zhasne”, keď štát zas niečo vyvedie. To je konštruktívna hrdosť, ktorú sme si možno zatiaľ ešte nedokázali vybudovať ako mladá krajina s historickým komplexom menejcennosti. Jedna z vecí, ktorú som za posledných 9 rokov v zahraničí ešte nikdy nepočula od Holanďana, Belgičana alebo Nóra je, že však sa odsťahujú z ich krajín, ak sa veci politicky zhoršia. Na Slovensku je hlavne medzi mladými táto rétorika na dennej báze. Nikomu za tieto myšlienky nedávam vinu, inak by som bola pokrytec. Len to poukazuje na možno väčší, systematický problém v našej spoločnosti, ktorý eventuálne Slovákom bráni v tom, aby vyskúšali aktívnejšie prostriedky demokracie pred tým, než sa vzdajú.
Možno sa čitateľ diví, prečo to sem vypisujem, narozdiel od toho, aby som sama vyšla do ulíc, začala štrajkovať a znepríjemňovať život politikom. Problém je v tom, že jeden z dôvodov, ako o týchto zvykoch tu na Západe viem, je ten, že tu bývam. Na Slovensku mám veľa záujmov, rodinu a priateľov a vraciam sa často, no nepríde mi morálne vhodné ísť teraz prevracať stav krajiny, v ktorej denne nežijem a nepracujem. To musí prísť od ľudí, ktorých sa rozhodnutia vlády reálne denne dotýkajú a nie povaľačov v zahraničí. Ja len môžem ponúknuť perspektívu zo života v skúsenejších demokraciách a dúfať, že to k niekomu prehovorí.
