Technológie a režim priniesli tejto generácii diametrálne odlišný pohľad na svet. Slovenskí „ypsilóni" sa naučili čítať a písať niekedy v roku 1990. Nastúpili do školy keď sa prestalo iskričkovať a do práce kde je počítač samozrejmosťou.
Spomienky na bezstarostné detstvo...jááááááááj. V poslednom čase sa o tom medzi kamarátmi bavíme viac ako blondíny o celulitíde. Takže ma výsledok prieskumu ani veľmi nešokuje. Súčasná generácia tridsiatnikov spomína na minulosť už teraz nostalgicky. Nie je to príliš skoro? ( mať také spomienkové nálady)
Pri slove detstvo mi prichádza na um leto u babky v Trenčíne. Chodili sme do areálu TMM, nie kvôli móde, ale na párok v rožku, cukrovú vatu a hudobný program.
V lete sme vydlabávali melóny lyžičkou, tešili sa na odmenu za zjedený obed v podobe zmrzliny polárky alebo eskima. V starom sekretári babka udržiavala zásobu rôznofarebných malinoviek v typicky špinavých sklenných vratných fľaškách...
90. roky sú všeobecne považované za búrlivé obdobie. Z detského vnímania to však nebolo také strašné. Zatiaľ čo v telke bežal „jake a tlsťoch", my sme pobehovali susedovi po streche a napodobňovali spagetti westerňákov.
Medzitým sa skončili tradičné podujatia, na ktoré boli zvyknutí rodičia, ľudia prestali súdruhovať, skrachovali viaceré značky, ale to sme si ani nevšimli (v tom pretlaku nového tovaru zo západu.)
Až teraz nám to dochádza z odstupom času. Že už tu nie je tamagotchi, od kuka do kuka, ani pásky, na ktoré som si nahrával pesničky s useknutým koncom a so slovom moderátora.
Veľký boom počítačových hier na prelome storočí štatisticky znížil fyzickú kondíciu a „uväznil" mládež medzi štyrmi stenami.
Prvý počítač som dostal v prvom ročníku na strednej škole - aby som si mohol robiť úlohy a programovať. Nepamätám si moc na obsah protokolov, skôr na mortal combat, half-life alebo need for speed. Často som preinštalovával Windows 98 a boleli ma oči z blikajúceho monitoru.
Vývoj technológii nás sprevádzal celým pubertálnym životom. Mal som doma tri cédečka ešte predtým ako som si ich mal na čom pustiť. A potom bolo zase akosi veľa možností v porovnaní s páskami. Lebo som mal rádio, počítač, discman. Moderným bolo napaľovanie, pamätáte? Napaľovačky mali iba niektorí spolužiaci a nahrávali za peniaze. Rovnako to bolo i s mobilnými telefónmi. V puberte to bol dobrý dôvod na odlíšenie sa od ostatných. To boli borci čo mali mobil - bez polyfunkčného zvonenia.
Nasávali sme informácie od majstra N, vytešovali sme sa z danceflooru, súkromnej televízie a inej pasívnej zábavy. Namiesto správ som sledoval MASH, priateľov alebo krok za krokom. V rádiu som počúval twister, pianissimo a bavil ma Noga v telecvokingu.
V brave nebola len rubrika „tenkrát poprvé", ale aj články o ypsilónskych idoloch. Skupiny Backstreet boys, Spice girls alebo Take that, ktoré vznikli výberom na kastingu a ťažko by zahrali naživo na letnom festivale.
Príčinou nostalgie indigovej generácie je pravdepodobne prechod zo socializmu na demokraciu v rannom detstve a následne prudký rozvoj spoločnosti zrýchlenej vďaka preberaniu opozeraných trendov zo zahraničia. Audio pásky, star trek, dial-up internet, simpsonovci, titanic, diskety, beverly hills 90210, sims, warcraft a podobné veci zmizli z reality a usídlili sa v našich spomienkach ako pekné „zlaté" časy...
( viď facebook tému od Gabriely)
