Mnohí mladí ľudia boli tisíce kilometrov od domova. Na vlastné oči videli mrakodrapy, indiánske osady, klokany alebo červené námestie.
Paradoxné je však, že nepoznajú známe miesta okolo svojho rodiska.
Slovenské, rakúske, české, poľské alebo maďarské mestá - destinácie vzdialené smiešnych pár desiatok alebo stoviek kilometrov.
Ako je možné, že keď sme ďaleko z domu cestujeme krížom-krážom a keď sme doma, správame sa ako domasedi?
Aj ja sa chovám ako moji dávni americkí kolegovia, ktorí neboli nikdy v hlavnom meste svojho štátu, a nie to vo Washingtone. Táto myšlienka ma napadla keď som bol minulý týždeň v Bratislave.
Chodím tam veľmi sporadicky. Čo je však väčší problém, že nepoznám Viedeň, Prahu, nikdy som nebol v Budapešti alebo vo Varšave...prečo?
Na potuľkách svetom som mal náladu, chuť a možnosť zdolávať cesty a veľké vzdialenosti.
Domáce povinnosti však zo mňa robia rovnakého domaseda ako sú americkí spolupracovníci. Nemáme si čo závidieť...
Ako to riešite vy?
