Dunenie hlbokých tónov sa miešalo s hlukom tisícok ľudí. Andrej kráčal nepovšimnuto z nohy na nohu v areáli festivalu....
Pritiahla ho nálada medzi stánkami s občerstvením. Mal pocit, že žlté svetlo žiaroviek, ktoré osvetľovalo jeho tvár ho i trošku zohrieva. A možno to nebolo svetlo. Možno ľudia na lavičkách, pod stanmi v družnom rozhovore. Jedli, pili a smiali sa. Z toho davu sálala ľudskosť a pohoda. Evidentne im bolo dobre.
Samotárovi však vadili výpary zhoreného oleja. odišiel odtiaľ. Nikto si ho i tak nevšímal.
šiel si hľadať útočisko pred chladom pod veľký stan reklamujúci energetický nápoj.
Po rozhliadnutí zistil, že narušil súkromie poprepletaným párikom vychutnávajúcim si hudbu pod hviezdami...Single nezapadol do tímu a šiel radšej k pódiu. Tam bubeník bubnoval, spevák spieval a farebné svetlá svietili...
Andrej znudene pozeral na umenie. Premáhal únavu. Sadol si na betón do tureckého sedu. zavrel oči. počul mix hudby, ľudských hlasov, krokov, kotúľanie umelo hmotných pohárov, šušťanie oblečenia postáv, ktoré sa okolo neho bez povšimnutia obtierali alebo zakopávali.
Bol tam s 30 000 ľuďmi a pritom sám...
Je dôležité s kým si... ( nie kde)
Pre účastníkov úžasný festival, pre Andreja nudné utrpenie....