Bezdomovec získa pár korún a chodec má z toho dobrýpocit. Keď podpichnem, neznie to ako obchod? Ujo si ten dobrý pocit vlastne kúpil....
O mierne „zištnej“ nezištnosti som si čítal kedysi i v jednomz blogov. Pisateľka sa článkom pochválila ako dala len tak ( bez toho abyvidela za tým nejaký svoj prospech) bezdomovcovi obnosené šaty a jedlo.
Je to krásne, ažpokým sa nerozhodla danú situáciu „využiť“ a napísala článok. Autorka sapotrebovala pochváliť, získala minimálne pocit vzrušenia( že aká bude karma)a vysoké hodnotenie.
Nechcem kritizovať tieto činy (pomoc v núdzi) Je topodľa mňa prekrásne, a tých ľudí sivážim (lebo svojim počínaním sa dostávajú NAD ostatných ľahostajných jedincov)
Na ich príklade sa mi však dobre demonštrovalo, že spojenie:NEZIŠTNÝ ČLOVEK je len utopia.
Darcov čo prispejú bezdomovcom alebo iným, ktorí pomocpotrebujú, nie je veľmi veľa. Niektorým totiž nestojí pár korún investovať„IBA“ za pocit. Muselo by sa to viac oplatiť.( napríklad keby bezdomovec priklobúku mal napísané, že príspevok pôjdedo zlosovania o nové autoJ
Premieňame vo svoj prospech všetko čo sa dá. Hold, mámeďaleko od teoretickej čistej nezištnosti...
