Krik, vyhrážky, fyzické tresty....Takéto „výchovné prostriedky" ma napadnú pri pohľade na utiahnutých zakríknutých ľudí. Dobrá asociácia, nie? Tým sa to predsa začína. V súkromí základnej bunky spoločnosti - v rodine.
Zakríknutí ľudia. Aký prívlastok alebo oslovenie by ste im prisúdili? Mne sa zdajú ako chúďatká. Smutné oči, smutný osud...smútok kam oko dovidí. Mám pocit, že tento ich „image" nám ostatným odoberá energiu.
Požierači energie sa správajú ako zbité psy a mne je smutno. Smutno z toho, že ich osobnosť zahubil hnev, frustrácia, zloba, agresivita( a také podobné zlé vlastnosti ich vychovávateľov).
Spomínaní ľudia sa snažia byť čo najnenápadnejší. Keby mohli, určite by boli neviditeľní.
Z pohybu tela a výrazu tváre si kedykoľvek prečítate, že dotyčný to má za sebou - zlomili ho.
Výchova za zavretými dverami bytu dokázala zadupať náznaky tvoriacej sa osobnosti.
Videl som pomocníka v kantíne. Hrbil sa ako dievča z modelovej situácie.
On však, na rozdiel od drzej pubertiačky, už nevzdoroval okoliu. Dobrovoľne sa poddal všetkému a poslušne so sklonenou hlavou vykonával úlohu. Jeho výraz vzbudzoval vo mne dojem utrpenia, ale to bolo asi zdanie. On v podstate iba čakal.
Čakal na príkazy lebo sám sa nedokázal rozhodovať. K tomu by potreboval to o čo ho pri výchove obrali - o sebavedomie.
Odrasteným šikanovaným deťom pretieklo pomedzi prsty mnoho príležitostí. Nebola to však ich vina.
Rodičov si totiž nevyberáme....
