Zverujete sa cudzím ľuďom ako sa v skutočnosti máte?
Ja sa priznám, že veľmi nie. Akosi nepociťujem potrebu rozkecávať sa (lebo to zaberie hodnú chvíľu), a preto radšej uprednostním krátke, ale bezbolestné: mám sa fajn, dobre, ujde to...
V časoch môjho pozorovania reakcii okolia som na otázku „Ako sa máš?" odpovedal krátko a výstižne: „ZLE!"
To ste mali vidieť. Spolužiačka v obchode na mňa vypleštila okále a okamžite ju „trápilo" čo mi je...( a tak som si musel niečo vymyslieť)
Odvtedy zásadne o tom ako sa mám hovorím len s blízkymi. Oni ma poznajú a veľakrát stačí naznačiť alebo povedať základné informácie a oni si už ostatné domyslia (alebo už ovládajú pozadie)
Ani im však nevešiam na nos úplne všetko. Sú tzv. tabu témy, ktoré nevyťahujem pre istotu vôbec. Nemám totiž odvahu a ani náladu čakať na otázky útočiace do môjho súkromia (viď. príbeh so spolužiačkou)
Pre zlepšenie prehľadnosti by som rozdelil moje osobné starosti do troch kategórii.
Do prvej zaradím banálne kraviny( skôr na pobavenie a rýchle vyriešenie), v druhej kolonke dám rodinné a pracovné záležitosti no a v tretej bude nápis „prísne tajné"(problémy vysoko privátneho druhu)
Máte také i vy? Alebo si v duchu teraz hovoríte, že nie?
To isté som povedal katechetke na hodine náboženstva: „ja nemám žiadne starosti a problémy"
Ona s mojim vyjadrením nesúhlasila. „každý má nejaká problémy" - reagovala.
Možno nepoužila práve tieto slová. Mali však tento význam a mne ako malému školákovi prvýkrát zbúrala vystavanú bariéru voči vonkajšiemu svetu.
Jej rozhodnosť v hlase odhalila moje skrývajúce sa trápenia a „donútila" ma priznať si, že klamem sám seba.
Prirodzene, jej a ani triede som vtedy nič nepovedal a zostal som na pôvodnom tvrdení, že mňa nič netrápi...
Lenže v skutočnosti od toho dňa prišlo jasné uvedomenie si, že i keď nemám problémy prvej a ani druhej kategórie, existujú ešte večne prítomné interné TOP SECRET starosti. Sú vo mne. Skryté....
Ale keď sa ma spýtate ako sa mám, odpoviem: dobre, fajn, ujde to....
