Brodil som sa v tráve a netušil kedy to skončí. Zelená zmes bylín predomnou, za mnou, všade vôkol. Dúfal som v zmenu. No keď prišla šokovala. Mix žihľavy a pichliačov. Mohol som sa vrátiť alebo to obísť výmoľom, v ktorom tiekla voda.
Nevrátil som sa. Veď cieľ je blízko - vzdušnou cestou.
Po chvíľkovej civilizovanej trase som prešiel cez most a za ním sa týčil brutálny terén. Pole s vysokou kukuricou. (opäť som si nevybral variantu cúvania. Teraz? Keď som už bol tak hlboko a ďaleko? V žiadnom prípade. )
Predieral som sa odhŕňajúc dlhé pahýle. Uprostred vysokej zeleniny som bol totálne stratený. V tom bludisku už nebolo cesty späť. Zostávalo len napredovať a hľadať tak dlhoočakávaný východ.
Nadával som si, že som to neotočil po prvej prekážke. To však nepomohlo. Cesta sa nezjednodušovala, ba naopak - komplikovala.
Kukurica ma nakoniec „vypľula" na súkromný pozemok, ktorý strážil pes.
Utekal som medzi riadkami cvikly a neveril, že v realite prežívam: „nikdy nebolo tak zle aby nemohlo byť ešte horšie"
Doudieraný, so špinou za nechtami a červenými pupienkami od žihľavy som sa so sklesnutou hlavou šuchtavo tiahol medzi hlávkami kapusty a zanechával za sebou prašnú stopu.
Veľmi som bol na seba nahnevaný. Strašne.
Nemusel som zdolávať zbytočné prekážky keby som si včas pripustil chybu a včas sa vrátil späť..
Tento článok som poslal mojej kamarátke Janke cez interný komunikačný program....
JA: „myslíš, že pochopia čitatelia tú paralelu s tým, že aj v živote sa občas ženieme za
niečím a pritom si len sťažujeme cestu?"
JANKA: „ kto chce, ten pochopí"
JA: myslím, že pochopí hlavne ten, kto vidí za tým svoj príbeh.
JANKA: Tebe to pripomína čo?
JA: vidím v tom môj študentský život. Prešiel som si množstvom skúšok a predmetov, ktoré ma vôbec nezaujímali. Chodil som na hodiny odborného výcviku a stále som bol utešovaný, že aspoň budem mať v rukách nejaké remeslo. A ja som necúval. Neotočil som sa ani pri nástupe na vysokú školu. Pokračoval som a vyštudoval.
