Na vysvetlenie, dievčatko šlo pomaly a teta nechcelazdržiavať vodiča a ani nás cestujúcich...
Táto situácia nie je žiaden brutálny čin spáchaný na dieťati( a nebodaj na mentálne postihnutom)
Na spomalenom dievčatku zo situácie v autobuse som si,ale uvedomil, že sa to stáva i nám všetkým – z času na čas nás niektonúti prispôsobiť sa. Ísť rovnakým tempom ako ten druhý.
Často krát sa neberú doúvahy individuálne schopnosti jednotlivca. Všeobecné pravidlá znejú: to čo robíväčšina je normálne. ( ostatní musia dobiehať)
Aké ťažké to majú tí odlišní a slabší. Nie je v ichsilách sa brániť alebo zoprieť. Výsledkom dobiehania je frustrácia, smútoka pocit zbytočnosti.
Pointu tohto článku snáď zvýrazní i jedna príhoda,ktorú som si kedysi čítal. V nej sa pútnička vydala na niekoľkodňovú cestuso spolu veriacimi.
Po dvoch dňoch rýchleho tempa v skupine bola pútničkavyčerpaná, v nohách mala kŕče a na chodidlách pľuzgiere. Vyzeralo totak, že púť nedokončí, odstúpi a zlyhá.
Lenže nestalo sa. Odčlenila sa od skupiny, dala si čas naoddych, zvolila si ľahké tempo a nakoniec došla do cieľa svojej cesty....
Mnohokrát nemáme silu dotiahnuť veci do konca, pretože sanecháme „sácať“ od ľudí, ktorí majú vysoké nároky.
Aké by bolo krásne keby malo to dievčatko silu a odvahurobiť si veci po svojom.....
V reálnom svete však musí čeliť náhleniu, nervozitea hádkam.
Zostala nevypočutá , pretože jej slová prehlušil motorautobusu a vyhrážky zo strany mamy, tety, babky...
Život je dravý a tempo vysoké...vy stíhate?
