Rozišli sa vo chvíli keď u nej pretiekla pomyselná posledná kvapka. Už mu nedokázala odpustiť, nedokázala odolávať jeho večnej nedôvere a nízkemu sebavedomiu. Ubližoval jej svojimi výstupmi čoraz výraznejšie.
Zo začiatku jej lichotilo ako sa o ňu bojí a vlhli jej oči od dojatia. Časom sa však tie isté oči začali topiť v slzách zúrivosti a vzdoru.
Už to nebolo ako v čase zaľúbenia keď ho obdivovala a neskonale milovala. Jeho blízkosť jej už nevyčaril úsmev na perách. Jeho činy ju zraňovali, obmedzovali a trápili.
.......ráznym zabuchnutím zavrela dvere raz a navždy.
On pochopil jej gesto.No aj tak stál ešte určitú dobu pred zavretými dverami.
Trhali ním emócie. Zúrivosť, hnev a bezmocnosť. Ako ju získať späť? Chcel ju tak strašne! ( keby vedela ako po nej túžil) No čím viac ju chcel, tým viac sa od neho vzďaľovala.
Bola jeho láskou, ktorú veľmi ľúbil a túžil byť s ňou vo dne i v noci. Bez nej sa trápil. Boli to muky. Pochybnosti ho zožierali. Neznesiteľne.
Kritické momenty mu pomáhal riešiť alkohol. Keď sa opil - opil do nemoty, pocity zmizli...na čas.
Aj v ten večer skončil pri fľaške. Sedel do záverečnej v prvej krčme na ktorú narazil.
Tlmená rana dvier mu znela v ušiach. Ticho...to strašné ticho, v ktorom bolo dobre počuť jednu z jej posledných výčitiek, ktorá sa mu v hlave prehrávala stále dokola: „Si žiarlivý chudák!"...žiarlivý chudák...chudák....
Zvuk tečúcej liehoviny dopadajúcej na dno sklenného pohára stlmila na okamih intenzitu jej imaginárneho hlasu.
Keď prehltol celý obsah pohára ľútosť nepominula. Skúšal ju zahnať ďalším a ďalším...bolo ich veľa.
Zlomený a sťatý sa dostal do diaľkového autobusu. Utlmený nepočítaným množstvom panákov chrápal na zadných sedadlách.
Žalúdok sa vzbúril na ceste medzi Zvolenom a Žiarom. Vodič to nevydržal a riešil záchranu interéru autobusu jeho vyhodením. Bola tma....
Nepomohli škrípajúce brzdy, nepomohla rýchla sanitka, nepomohlo nič. Odrazu bolo ticho.
Ticho.
