Býval som voValencii a hľadal som prácu. Vyčkával som na byte pri telefónev nádeji, že zaberie niektorý z 30-tich životopisov rozdaných pomeste...a vtedy:
Zavolal mispolužiak. Dal mi typ na voľné miesto čašníka v pizzérii na opačnom koncimesta.
Bol som miloprekvapený jeho snahou pomôcť mi. Lenže. To by som nemohol byť ja, aby somv tom nevidel problém. Hneď som si predstavil dôvody prečo by som prácu mal odmietnuť:
1 – pizzeriastála veľmi ďaleko od môjho bytu
2 – nevedel somdobre španielsky (aby som robil čašníka)
3 – nemal somvhodné oblečenie (čierne nohavice a topánky)
Potreboval somprácu, ktorú som v danej chvíli síce nemal, ale veril som, že svojpomocnesi ju v blízkej dobe splaším.
No a práve vtedyzasiahol kamarát cez internet príbehom o topiacom chlapíkovi:
Záplavy vzali pobožnému mužovi dom. Držal saplávajúcich brvien a modlil sa: „Panebožesprav zázrak a dostaň ma odtiaľto...“
Po určitom čase okolo neho prechádzala loď. Ľudianaňho z lode kričali a ponúkali voľné miesto. On však odmietols tým, že jeho zachráni pán Boh.
Po odchodelode sa opäť modlil: „Panebože spravzázrak a dostaň ma odtiaľto...“
Po pár hodinách prišiel záchranný člna záchranár ho chcel vybrať z vody. Muž sa však nenechal: „ Nie,nechajte ma, ja verím, že pán Boh ma tu nenechá a urobí zázrak“
Loď teda odišla a muž sa utopil.
Pri nebeskej bráne sa utopený opýtal Svätého Petraprečo mu pán Boh nepomohol.
Svätý Peter na to: „A čo tie dve lode?“
Odrazu som vnímalako povinnosť pokúsiť sa spraviť všetko pre to, aby som bol v pizzériiv nedeľu o 12-tej.
Jej adresu somsi zistil na internete, naštudoval som si i polohu na mapea naplánoval čas odchodu metra.
Najťažšie bolozohnať nohavice. Jedinou možnosťou boli spolužiaci vo Valencii. Bola všaknedeľa. Všetci dospávali sobotnú fiestu. V tom čase sme komunikovalivýhradne cez msn alebo ICQ.
Od rána somhľadel do monitora a čakal či sa niekto prihlási...9 hodín...nikto...10hodín...nikto...o 11-tej sa prihlásil Zdenek.
Doteraz nechápemako som tie nohavice zapol...utekal som na metro a stihol som prísťv prvý deň do práce načas.
Šéf mi prepáčiljeden deň bežové topánky.(na druhý deň som si kúpil čierne)
V pizza ROMAsom vydržal celé prázdniny a keď som odchádzal, pýtali sa ma či saneplánujem vrátiť (takže boli spokojní:-)
A ja som bolnadšený. Vďaka práci som si predĺžil pobyt v Španielsku, zdokonalil som sav španielčine a ešte som zarobil mnohonásobne viac ako na brigáde naSlovensku.P.S. nikto sa mineozval na životopisy, ktoré som rozdal. Preto veľké ĎAKUJEM pre Martina a Andreja....
