Počas rozprávaniasom kamošku neustále prerušoval. Úprimne, zdal sa mi byť úvod obyčajnýa nezaujímavý. Staršia žena, mladý chalan...no čo už z toho môževzísť.
20 ročný vekovýrozdiel tých dvoch bol pomerne slušná prekážka. Ale vzťah neutužovalo jej bohatstvo a jeho krása(ako to často býva v praxi) To som sa dozvedel pri uštipačných poznámkachna adresu rečníčky. Tajomne mi prezradila, že ich spájal spoločný osud. Nuž a z ďalších slov vyplynulo,že im láska rozkvitala. Vierka sa usmievala a tvrdila, že boli šťastnýmpárom.
Musel som sa dotoho opäť zamontovať lebo mi to pripomínalo niečo čo býva v TV okolo 16-19hod. Vierku som zastavil v rozprávaní a natypoval som si akoa kde preskočila povestná iskra.... samozrejme som sa netrafil.
Kamarátka bolatrpezlivá, taktne vyčkala a pokojne pokračovala.( má takú povahu) Keďsom počul ďalšie slová odvíjajúceho sa smutného príbehu, stíchol som....
Prvýkrát sastretli v nemocnici. Boli chorí. Rakovina. Baletka, silná osobnosť,očarila mladíka svojím prístupom k životu. Obdivoval ju s akýmpokojom zvládala ťažký osud, ktorý ich dvoch a ostatných v nemocnicipostihol. Časom sa ich rozhovory presunuli z nemocničných priestorov dokaviarenských a neskôr dennodenných v spoločnej domácnosti. Rozhorelsa plamienok lásky. Cit im pomohol pri boji so zákernou chorobou a oni siužívali dlhé roky spokojného a šťastného života.
Vierkinerozprávanie som si spätne vybavil keď som nedávno stál na autobusovej zastávkea čítal odkaz písaný fixkou: „ neplač za slnkom pri západe lebo neuvidíšako vychádzajú hviezdy“
Vcítil som sa dosituácie toho mladého chalana, ktorý sa dozvedel, že má rakovinu a hrozímu smrť. Musela to byť strašná rana osudu. Pravdepodobne upadal do depiek,ľutoval sa a bol ľutovaný. Ucítil už v mladosti blízkosť konca...
Vďaka náhode savšak všetko stočilo o 180 stupňov. Uvidel svetlo, nádej, múzu a dôvodprečo bojovať. To najkrajšie v živote bolo pred ním...Ich osudové stretnutie mu predĺžilo život.
Z drámy sastal šťastný príbeh (teda bol by šťastný keby som neprezradil ako to dopadlo,realita už však býva krutá)
V rozprávkachsa píše, že žili šťastne až do smrti...Aj v tomto príbehu zasiahol neodvratný koniec. Nezomrela všakbaletka – staršia z dvojice. Osud chcel, aby ruska pochovala svojehomanžela – svoju životnú lásku.
Príbeh somv úvode odľahčoval, pretože sa radšej smejem a zabávam. Lenže občas to nejde. Nastanú chvíle keď úsmevzamrzne. Zostáva nám však nádej.
Nádej, že uvidímeako vychádzajú hviezdy....
