Ak mám byť hrdý, chcem vidieť výsledky. Som hrdý na naších hokejistov, ktorí vo Vancouvari prekvapili celý svet, aj keď nemajú medailu. Hrdosť som pociťoval, keď sme boli medzi troma najrýchlejšie rastúcimi ekonomikami sveta. Bol som hrdý, keď sme sa umiestnili na 4.-7. mieste medzi krajinami s najslobodnejšími médiami. Bol som hrdý, keď sme sa, aj napriek Mečiarovi, nakoniec dostali do NATO, o pár rokov na to do EÚ. Bol som hrdý, keď naša krajina vstupovala do eurozóny, aj keď si zásluhy za to pripísali iný.
Jediný deň, keď som dokázal byť hrdý na súčasnú vládu nastal, keď sme vstúpili do Schengenu, mali na tom veľké zásluhy.
No nemôžem byť hrdý na krajinu, v ktorej strana, ktorá vyhrala voľby, robí iba populistickú politiku, po jej novele tlačového zákona sme sa posunuli na 44. miesto v rebríčku slobody tlače, keď počuť iba o nástenkách, emisiách a o odvolávaní. Nemôžem byť hrdý na krajinu, ktorej vláda prijíma kroky, vďaka ktorým sa kríza u nás ešte viac prehlbuje. Nemôžem byť hrdý na krajinu, ktorej poslanci chodia na zasadanie parlamentu opití, a keď neprídu, podpíše sa za nich niekto iný. Nemôžem byť hrdý na krajinu, ktorej policajti počas zvýšenej teroristickej aktivity zabudnú bombu v batožine civilistu a pošlú ju do Írska. Nemôžem byť hrdý na krajinu, ktorej justičný systém sa začína podobať, ak už nie je, organizovanému zločinu.
Pre to, aby bol človek hrdý na vlasť, treba urobiť veľa. To zjavne robí ficovej vláde obrovský problém. Ale mám pre pána Fica jednu radu. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Pán premiér, radšej nerobte nič. Aspoň potom nezničíte posledné kúsky hrdosti, ktoré nám ešte zostali. Počúvanie hymny v škole nám ju nevráti.
