Už dlhšie sme sa dohadovali, že keď budeme v Taliansku, pôjdeme si pozrieť tento zápas do nejakej krčmy.
Nešlo všetko podľa plánu a prvú zmenu skóre sme sa dozvedeli ešte v Palazzo Pitti, keď sme sa Talianov, počúvajúcivh futbal v rádiu, pýtali na skóre. Ich mierne sklamané a nahnevané tváre nám hovorili 1:0 pre Slovensko.
Keď sme neskôr išli ulicou, zastavili sme sa pris kupinke asi tridsiatich ľudí, ktorí pozerali futbal priamo na chodníku – oni sedeli na jednej strane a plazma bola na druhej. V televízii svietilo 2:1, v nás sa ozvala naša (v poslednej dobe potláčaná) národná hrdosť.
Prišiel ďalší gól, no talianska radosť bola predčasná, nebol uznaný. Do konca zápasu už nezostávalo veľa času, tak sme sa postavili (pre istotu) ku dverám jedného baru, ktorý hrešil po treťom góle do ich bránky.
Naším známim v inom podniku po tomto góle stúpol adrenalín v krvi – majiteľ treskol rukou po stole a vypol telku. Ako pravý fanúšik ju po chvíli zapol, veď nádej zomiera posledná.
Nádej sa zväčšovala, keďže Taliani na nás stále tlačili, čo sa prejavilo aj zmenou skóre na 3:2. Po nadstavenom čase a po odpískaní konca zápasu sme museli emócie držať na uzde, naša bezpečnosť bola prvoradejšia a niektorí návštevníci baru nevyzerali neškodne a nadšene ohľadom výsledku zápasu.
Taliani nás však prekvapili – náš slovenský autobus prežil celú noc aj niekoľko dní po zápase bez poškodenia...
Takto sa pozerá futbal v Taliansku.
