Každému z nás sa už stalo, že sme videli svet, ľudí alebo udalosti okolo seba natoľko kriticky, že by o nás niekto mohol povedať, že sme ,,hejteri". Zasa prší?...Šoféruje ako blbec!...To čo mal oblečené v kostole?...Zasa pribrala...Rozvedený a ešte s takou mladou si začal...Tie naše filmy nemajú úroveň...
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, či nás k tomuto volá Boh?
Vzťahy, práca, susedia, hudba, futbal či škola - všade vieme nájsť milióny ľudí, ktorí robia milióny chýb. Mnohé z tých chýb sa nám až derú pred oči a nemožno ich prehliadnuť. Iné sa nás zasa konkrétne dotýkajú a ovplyvňujú nás. Tak ich pomenujeme, nahlas vyslovíme: ,,Ten mumák už tretí krát parkuje na mojom mieste.", ,,Ten prepitý starec, že sa ešte ukazuje v telke vôbec!", ,,Ten šéf chce, aby som ešte v piatok bol na porade."... ,,S takou angličtinou by som sa aj hanbil niečo povedať verejne."
Chyby v ľuďoch, vzťahoch či veciach okolo seba vidíme denne, sme nimi obklopení, nedá sa tomu vyhnúť. Problém však nastáva vtedy, keď vďaka tým chybám a nedostatku pokory zrazu nie sme schopní vidieť cez tieto chyby krásno a veci, ktoré sú hodné pochvaly či uznania. Vtedy sa stávame ,,hejtermi". Hneď v úvode priznám, že som optimista - často pre mnohých až prehnaný. Keď si zabudnem na opekačku zobrať zapalovač, vidím ako to skvelú príležitosť nadviazať konvezráciu s nejakými inými turistami, nie ako problém, že nemáme ako spraviť oheň. A hoci tento článok nie je o porovnávaní optimizmu a pesimizmu, zdá sa mi fér vám naznačiť, z akej pozície píšem.
Človek, ktorý osobne pozná Boha, má podiel na tej najúžasnejšej správe na svete. Boh, skrze Ježiša prejavil svoju lásku k nám tým, že nechal svojho syna zomrieť na kríži. A to iba preto, lebo nás miluje. Ak prijímame otcovstvo tohto Boha, získavame podiel na tomto úžasnom dedičstve v podobe večného života. „Ten, kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ (Prvý Jánov 2:23), „Kto má Syna, má život; kto nemá Božieho Syna, nemá život.“ (Prvý Jánov 5:12 )
Z tohto dôležitého bodu vyplýva však aj niečo iné ako večný život. Mám na mysli moment ,,premieňania srdca". Kresťanov z nás nemá robiť nedeľná návšteva kostola (aj keď aj tá je dôležitá), ale vzťah so živým Bohom. Vzťah s kýmkoľvek je o dialógu, komunikácii, inšpirácii, ovplyvňovaní sa, spoločnom čase. Toto platí aj o vzťahu s Bohom. Na mnohých miestach nás Písmo vyzýva, aby sme s Bohom komunikovali, či už modlitbou alebo čítaním Biblie. Je toho tak veľa, čo nám Boh môže odovzdať, aby sme boli premieňaní v našom správaní ale aj vnútorných postojoch už tu na zemi. Takto pohnutí Božou inšpiráciou vieme meniť jazyk voči kolegom, správanie v aute či štedrosť voči chudobným a tak ľuďom okolo ukázať kúsok Božej lásky tu na zemi.
V úvode som spomenul aj pokoru. Myslím si, že ak upadáme do ,,hejtovania", upadáme zároveň aj v pokore. Akokoľvek šikovný môžem byť, keby Boh nechcel, nemám nič z toho, čo som dosiahol. Nič mi nepatrí, všetko je od Boha - či už veci materiálne (auto, dom, mobil...) alebo nehmotné (kariéra, talent na umenie, bystrosť, nadanie na jazyky). Preto ak pozerám na niekoho ,,z vrchu", je to jasný signál, že zabúdam na pokoru.
Bolo by naivné si myslieť, že Boh obdaroval iba mňa. Obdaroval aj toho otravného suseda, aj toho otrepaného herca v televízii. Je krásna aktivita hľadať na ľuďoch stopy po Božom požehnaní. Buďme však aj opatrní, aby sme nespadli do starozákonného premýšľania, že kto má veľký statok, automaticky to značí veľa požehnania od Boha. Spomeniem iba malý príklad, na ktorom si viete predstaviť aj väčšie situácie: Keď si môžem dovoliť kúpiť o radu vyšší MacBook, lebo mi to zoberie kamoš ,,na firmu" bez dane, tak to nie je znak Božieho požehnania, ale hriech a klamstvo. Lebo ten MacBook zjavne nebude kamoš používať na podnikanie, ale budem ho používať ja na bežné užívanie.
Vieme však jasne vidieť, akou peknou rodinou požehnal Boh tú speváčku, ktorej piesne neznášam. Vieme spozorovať aj to, ako ten sused, ktorá mi parkuje na mojom mieste, sa stará pekne o svojich starých rodičov.
Keď Ježiš pomenoval hriechy ženy pri studni, nespravil to preto, aby ju ,,zhejtoval", ale preto, aby jej ukázal na Boha, ktorý jej túži odpustiť. Berme si v tomto od Ježiša príklad - hovorme o chybách iných vtedy, keď s tým vieme ukázať na Božiu lásku.
Máme teda úžasnú správu, že Boh nás miluje láskou, ktorá nás zachraňuje. Vieme tiež, že nič, na čo sme hrdí, nemáme z vlastných síl, ale iba z požehnania od Boha. A tiež nám je jasné, že Boh požehnáva aj ľudí okolo nás. A toho požehnania je toľko, že ho môžeme spoznávať neustále. Prečo teda upadáme do ,,hejtovania" ľudí, vzťahov, práce, umelcov či školy okolo seba? Dovolím si tvrdiť, že preto, lebo zabúdame na tieto skvelé radosti od Boha. Keby sme však viac času venovali Bohu, videli by sme, že On nám to neustále pripomína, na každom jednom kroku. Posvecujme svoj čas, trávme ho s Bohom, či už modlitbou alebo čítaním Písma. Čím viac miesta vyčleníme Bohu, tým nenej ostane tomu druhému, zlému.
Často v tomto padám, často Bohu vyznávam, že som mal plné ústa chýb iných. Nepíšem to teda s pocitom, že túto disciplínu môžem vyučovať. Práve naopak, no zároveň je radostné vedieť, že o tomto svojom zlyhávaní môžem vedomie premýšľam, že mi ho Pán Boh odhalil. Ani to nie je samozrejmé.
Skúsme vidieť ľudí, kultúru či prácu z prerspektívy, že ako kresťania máme ten najväčší dôvod na radosť a za všetko, v čom sme dobrí, sme vďační Bohu. Verím, že s touto radostnou optikou budú naše ústa generovať viac údivu nad peknými vecami, ako poukazovania na chyby iných.
