Smrek a Novomeský
Ladislav Novomeský (1904-1976) bol rovesníkom Jána Smreka (1898-1982). Sú to dve výrazné kultúrne osobnosti 30. rokov. Politicky sa rozchádzali: Novomeský bol komunista, neskôr funkcionár a Smrek demokrat, celoživotný literát. Navzájom si však pomáhali. Smrek napríklad pomohol Novomeskému k práci v roku 1939, keď sa tento z Prahy vrátil na Slovensko a dával mu priestor v časopise Elán aj v ťažkých časoch vojny. Novomeský sa zase zastával avantgardného básnika po komunistickom puči.
Smrek dával vo svojom časopise Elán (1930-1946) priestor dobrým básnikom, aj keď s odlišným politickým presvedčením ako napríklad Lacovi Novomeskému. Ten báseň Pašovanou ceruzkou, podľa ktorej tento nazval celú zbierku, napísal vo väzení v Ilave. Smrek ju v decembri 1940 uverejnil na prvej strane Elánu - https://archiv.ucl.cas.cz/index.php?path=Elan/11.1940-1941/4/1.png
Uverejnil tam aj ďalších deväť básní z tejto zbierky, ktoré vyšli knižne až v roku 1948.
Smrek venoval odsúdenému „buržoáznemu nacionalistovi“ Novomeskému v 50. rokoch svoju báseň Svätý za dedinou, ktorá verejne vyšla až o 40 rokov neskôr v knihe Proti noci. Išlo o narážku na zbierku Novomeského z roku 1939.
Známa z nej je kratučká báseň Bez mena.
Až sa raz budú básne čítať a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa o mútnych vodách sneh i jarný mráz,
jak úbohý bol, povieme si, čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný a človek cudzí človeku.
Zakázaný Smrek
V 50. rokoch Smrek prekladal a písal do šuplíka. „Ja musím prekladať, keď verš môj kypí jak mlieko na ohni, čo ľud chce piť. Brúsiť mám strely iných, a tupiť svoje šípy. Ja mŕtvych kriesiť mám, keď sám chcem žiť“ (7.3. 1951). Prekladal najmä z maďarčiny, francúzštiny a ruštiny.
Napísal hádam najčítanejšiu či najobľúbenejšiu knihu ktorá bola vytvorená na Slovensku? Vyšla už v 13. vydaniach. Maľovanú abecedu napísal v roku 1954, v čase keď bola jeho tvorba zakázaná. Oveľa menej známe sú básne vytvorené v tom istom období. Kto na Slovensku však napísal trefnejšie básne o nastupujúcom „komunizme“; takisto z prvej polovice 50. rokov? Vyšli až v roku 1993 pod názvom Proti noci.
Sirota, vojak
V deviatich rokoch mu zomrel otec, prichýlil ho župan a evanjelický biskup Samuel Zoch vo svojom sirotinci v Modre. Ako pätnásťročný chlapec sa presťahoval do Petrovca vo Vojvodine, kde sa učil cez I. svetovú vojnu. Vtedy mu zomiera matka. Neskôr narukoval do Budapešti k delostreleckému pluku. Po polročnom vojenskom výcviku sa dostal s rakúsko-uhorskou armádou do Carihradu (Istanbulu) a na front do Palestíny (1918). Vo vojne „nedbal dať život“. V básni Genesis a Exodus o tomto období píše: (...) „nuž nebolo sa koho báť lež ani koho milovať; (...) nik nemal práva na môj cit“.
Dnes milujem svoj deň
Smútok mladosti reflektuje jeho prvá básnická zbierka - Odsúdený k večitej žízni. Tam však už zdôrazňuje - „Dnes milujem svoj deň“. Je to obľúbená báseň.
Cválajúce dni
Pred sto rokmi vznikla jeho druhá zbierka, nazvaná podľa jednej básne - Cválajúce dni. Zbierka bola hneď populárnou, básne boli publikované v periodikách (Slovenský denník, Lidové noviny). Báseň Fabrika v noci vyhráva prvú cenu v básnickej súťaži usporiadanej časopisom Slovenský denník.
Fabrika v noci
Obloky primitívne
zažiaria v noci prepodivne,
celé to osvetlené krídlo
fabriky
vyzerá ako cárske sídlo,
v ktorom panuje robotník,
cár,
Peter Veliký.
Nazri len do jeho komnaty,
aký je mocný a bohatý!
S tvárou vážnou a bledou
oceľou vládne, platinou, meďou,
mohutné železné mašiny
vypúšťa na šíre roviny,
vždy stavia, stavia
do radu
železnú čiernu armádu
do služieb blížnych.
V diaľke noci
jagá sa jeho palota,
plná intenzívneho života.
Komínov fabrických les
oznamuje:
dnes bude u nás ples!
hudba remeňov, kolies a sirén
zaznie priestorom sály,
do ktorej vrhá svoje žiary
elektrina a acetylén!
Prídite na ples, diváci!
Robotník bude pri práci
a hudba, tá mu bude hrať:
„Pozdravujem ťa nastokrát!“
Ó! — — — — — — — —
Cválajúce dni
Bujní žrebci, neosedlaní
— nezasiahne ich blesk —
ženú sa vpred,
ženú sa vpred,
kopyty rozbíjajú lebky
a nechávajú za sebou
dokaličené ľudské mŕtvoly.
Stepilí cowboyi
nad konské hrivy sklonení
sedia na pariacich sa chrbtoch
a stískajú ich koleny
kŕčovite.
Hurrá, hurrá!
Z cesty nám!!
Pádime!
Nevidíte?
Krasojazdcov sú stá,
divákov milióny.
Tie stá však jazdia ponad dómy,
ponad parížsku Notre Dame
a preskakujú Oceán,
ženú sa krkolomným cvalom,
že nestihne ich ani Parom,
chcú prelietať
zo stálic na stálice,
presedlať na Lucifera šiju,
vôbec: vtopiť sa v dáky fenomén,
možno: vo večnú energiu.
My mladí, jarí šarvanci,
ktorí sme život — svoju milú —
objali prvom pri tanci,
sme celým dúškom živí —
my sme tí jazdci diví!
Sedíme na paripách:
uháňajúcich dňoch,
a pevne držíme sa hrivy —
nič nevadí, že niektorý
pri skoku ponad piliere
oceľového mosta
drží sa už len chvosta.
Nemôžme znať, či nespadneme
a nezlomíme väz —
lež nechceme sa predsa vtopiť
v to driemajúce ľudské plemä,
v zakliaty živý les.
Časopis Elán - slovenský i európsky
Smrek bol Európanom svojimi životnými skúsenosťami ale aj rozhľadom. V období 1925 – 1937 založil a redigoval Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA), ktorú v Prahe vydával Leopold Mazáč. V tejto edícii vyšlo 61 zväzkov ilustrovaných aj významnými slovenskými ilustrátormi (Galanda, Benka, Fulla, Alexy).
V roku 1930 sa presťahoval do Prahy, kde založil literárno-umelecký mesačník Elán. Smrek bol jeho šéfredaktorom. Spájal moderné európske smery so slovenskými a českými autormi (ľavicových básnikov ako L. Novomeský, J. Poničan, nadrealistov ako Š. Žáry a P. Bunčák, katolícku modernu ako P. Hlbina a R. Dilong či svojho priateľa Lukáča alebo V. Beniaka). Uveďme len niektoré mená autorov z prvého čísla – Smrekov dobrý priateľ Tido Gašpar, Martin Rázus, Dobroslav Chrobák. Časopis v najlepšom zmysle slova „elitný“.
Na internete sa dá nahliadnuť do všetkých čísel Elánu: https://archiv.ucl.cas.cz/index.php?path=Elan
Zákaz priateľa Tida Gašpara
Po rozbití Československa sa v roku 1939 vrátil do Bratislavy, kde sa Elán stal časopisom Spolku slovenských spisovateľov.
Pre protifašistické postoje na jeseň roku 1944 tlač časopisu úradne zastavili. Paradoxne to mal urobiť jeho priateľ Tido Gašpar, minister propagandy, ktorý oslavným úvodníkom privítal jeho vznik v roku 1930.
Titulná stránka prvého čísla: https://archiv.ucl.cas.cz/index.php?path=Elan/1.1930-1931/1/2.png
Časopis Elán bol obnovený len na krátky čas o dva roky neskôr. Časopis spájal, dal priestor tvorivej generácii slovenskej inteligencie. Veď kedy inokedy slovenskí umelci diskutovali a publikovali v jednom rozhľadenom časopise?
Hosť kaviarní i vinární
Smrek rád chodieval do kaviarní, vinární v Bratislave (napr. Reduta, Štefánka či Luxorka). Keď si dal vínko, začal veršovať, takže jeho spolustolujúci zachránili pár básni tak že ich zapísali napr. na servítku.
Býval na Palisádoch pri bratislavskom hrade. V 60. rokoch tam chodil do viechy napríklad s maliarom Jánom Mudrochom či mojim starým otcom.
(356) Ján Smrek - Dnes milujem svoj deň - YouTube
Nedávno dve divadlá pripravili pod týmto názvom poetické pásmo:
Ján Smrek - Dnes milujem svoj deň ~ BIELE DIVADLO
DNES MILUJEM SVOJ DEŇ 1.5.2022 | Mestské kultúrne stredisko (msks.sk)
Táto báseň Smreka je aj súčasť džezového spracovania básní slovenských klasikov:
▶︎ Dnes milujem svoj deň | František Báleš ansámbel | Hevhetia (bandcamp.com)
Básne zo zbierky Cválajúce dni možno nájsť tu: Cválajúce dni - Ján Smrek ~ Básne – Referáty | Zones.sk
Tu je podľa mňa fantastická debutová báseň Nedeľa (1927) od Laca Novomeského v prevedení Dušana Jamricha: https://youtu.be/9VjBeaBMvz0
Laco Novomeský: Nedeľa (1927), debutové dielo veľkého básnika - DAV DVA - kultúrno-politický magazín
Marián Geišberg – Bez mena (zhudobnená poézia L. Novomeského zo zbierky Svätý za dedinou)
https://www.youtube.com/watch?v=vvaHPtrGHTI
Babel Web Anthology :: Novomeský, Laco: Pašovanou ceruzkou (babelmatrix.org)
