Balada o cynickom milovaní
„Dobrú noc, môj milý — ale počuj:
neriekols' mi ešte svojho mena...“
–- Meno moje? Načo ti to znať?
Ja som predsa Muž a ty si Žena!
„Tys' muž, ja vraj žena... Ale počuj:
zajtra večer prídeš pre mňa zas?“
— Eh, nač robiť plány na zajtrajšok.
Ako víchor letí drahý čas!
„Že čas beží, neviem... Ale počuj:
myslíš, že som veľmi nezhrešila?“
–- Blázonko ty. Tam sa nehrešieva,
kde nás opanúva lásky sila!
„Ach, môj milý, som tak jaksi slabá,
zmučili ma tvoje ramená...“
— Nič to, dievča. Si len dvadsaťročná,
budeš zase ako z kremeňa!
„Povedz, milý, ako sa to stalo,
že som ostala tak bezmocná?“
— Jaro vládlo, duša moja, jaro
a tá zradná doba polnočná!
„Ach, môj milý, pobozkaj ma ešte,
pohladkaj mi líce horúce!“
— Dosť tých bozkov, dievča. Pamätaj si:
bozky veľmi idú na srdce!
„Zbohom tedy. Či ma odprevadíš?
Nezvyklá je táto hodina.“
— Ach, nemožno, dievča. Mesiac svieti,
videli by, poznali by ma!
(zo zbierky Cválajúce dni)
Za jeden z vrcholov tvorby Jána Smreka považujem jeho dialógy so ženou, ktorú stretol v centre Bratislavy, rozložené do štyroch ročných období v nasledujúcej básnickej zbierke:
Básnik a žena (úryvky)
(...)„"Svet náš iné si dnes praje,/ chce hmotu, hmotu! Básnikom sa smeje,/ najradšej by ich poslal na galeje./ Dnes Parnas nemá výšky Himaláje!" (...)
(...) Láska najistejšie vedie žitím,
Cez more Rudé, ale predsa k sláve!
A lásku máme v ženách stelesnenú.
Preto sa koria im i ľudia hmoty,
nie iba básnici a idioti.
Celý svet miluje a vzýva ženu.
Lež básnik nadovšetko.
(...)Som iba básnik, človek nepraktický,
parazit sŕdc, čo šťastie loví vždycky,
ale sám záruk šťastia sotva dáva.
Viem donkichotské sú moje zbrane“.
Žena ho nakoniec opúšťa, dôvodiac:
„ V láske našej ja vidím toľkú krásu,
že všednosti tieň nesmie padnúť na ňu.
(...)"Vás nesmie sputnať náruč jednej ženy,
nech z vašich rtov vždy nové iskry sršia.
Viem, veľa lásky, ale viacej ešte
voľnosti potrebuje vaše srdce,
by bolo hrdé vždy a na boj súce."
Po náhodnom stretnutí po desiatich rokoch sa básnikovi zdá: „do smrti neuzdravím samotu srdca svojho rozmarného.
Náručie moje zakliate je iste,
Snáď odkedy vy z neho vypadli ste.
Množstvo žien vyslyšalo zvanie jeho,
Lež čo máš z objatia, keď nie je sväté?“ (...)
To, že Smrek nebol bohém, ale skôr „romantik“, dokumentujú nielen jeho básne, ale aj osudové stretnutie s budúcou manželkou na zastávke električky v Prahe. Zostal s ňou až do svojej smrti – teda 48 rokov, mali spolu tri deti. Syn Ivan Čietek v roku 1997 obnovil činnosť vydavateľstva Elán.
Moja žena
Uvariť všetkým, umyť riad,
každý deň na tri deti prať,
to všetko musí moja žena.
Aj uspávať, aj zobúdzať
aj ledva spať, aj prvá vstať,
to musí ona, neplatená.
Ale má peknú, jemnú tvár,
nectí si toho, kto je lhár,
a v klebetení nie jej cena.
Nuž uškŕňa sa zelinár
a namýšľa si kominár,
že belší je než moja žena.
Ona i ja sme žičili
dobrým a zlých sme nectili,
tak ostaneme, žiadna zmena.
Ona aj klesne bez sily,
no k tým, čo mocou opilí
nafukujú sa, úcty nemá.
Na svete tisíc bolestí
v tele, aj v duši šelestí
a sto z nich skúsi moja žena.
Ale je kňažná! Kvet ju ctí,
slnko jej líha do cesty,
líca jej hladí riečna pena.
Panička! – kavky krákoria.
No keď k nám dvere otvoria,
na prahu stojí moja žena.
Nad prízemnosťou okolia
týči sa ako pohoria,
únavou svojou ožiarená.
(17. mája 1951)
S manželkou Blankou, Zdroj: archív TASR
Básnik Ján Smrek podpisuje svoju zbierku básní „Nerušte moje kruhy”, 29. októbra 1965. Zdroj: archív TASR, autor I. Dubovský
https://zena.sme.sk/c/22071297/manzelove-basne-skryvala-pod-spinave-plienky-svoje-do-zasuvky.html
Celú báseň „Básnik a žena“ (50 minút) si možno pozrieť v prevedení Zdeny Grúberovej a Ladislava Chudíka - (445) Básnik a žena (1966) - YouTube
alebo ako divadlo - http://www.youtube.com/watch?v=1zXkdIsY5g8 - (Tvorba krúžku divadla hudby Vysokoškolského klubu Elam)
Tu je v textovej podobe: https://inadimenzia.files.wordpress.com/2014/01/jc3a1n-smrek-bc3a1snik-a-c5beena.pdf
