Najmenej známa je tvorba Smreka, v ktorej poetickými prostriedkami protestuje proti nástupu komunistickej diktatúry. Samozrejme básne písal len pre seba. Vo svojich najlepších rokoch. „Som tu sám s piesňou, básňou, slávou“ (báseň Jediný, 25.6. 1952).
„Na rýme, na rytme dávno mi nezáleží,
upadla muzika pod ťažkým tlakom drám,
predo mnou sloboda, s ňou človek v prachu leží,
a keď to hovorím, strašné je, že som sám.“ (V prachu, 6.9. 1954)
Rok do definitívnom zániku časopisu Elán, k tzv. Víťaznému februáru, napísal:
Február 1948
Tak, stalo sa.
Revolúcia nekrvavá.
Netiekla nikde krv, len z môjho srdca.
Preto tak nepevne mi sedí hlava.
A moja myšlienka je tápajúca.
Nehľadám človeka, ni priateľa.
Čo je to človek? - nemám ho už rád.
Človek je brucho a je matéria.
Len darmo hovoriť, druh druha nerozumie.
Už celé ľudstvo v klbku stočené je.
Had.
Zahúdli vášne
a bledne Beethoven.
A veľké slovo je revolúcia.
A sloboda je sen.
(...)
Žerú sa deti revolúcie,
pes zožral vlastný chvost.
Zbohom buď, sloboda,
ach sloboda, ty skvost.
Potopa ideí sa privalila,
človek už zatopí sa v tomto daždi.
Zbohom buď, ľudská láska,
zbohom buď navždy.
Čo stupňuje sa? Nenávisť.
Láska sa nestupňuje, tá len klesá.
A čo ja počúvať mám?
Nič len drozdov hvizd, čo ide z lesa.
Do výšky, do výšky, len do výšky
dvíha sa drozdia škála.
A ja počúvam,
ja dieťa vypadnuté z kolísky,
ja tvrdý ako skala.
(...)
(29.2. 1948)
(...)
Masa je vraj božstvo. Človek sluha.
Takto básnik, takto kritik veští.
Je však jar. Masa šla kvety trhať.
Nestojí o reči na námestí.
(22.4. 1948)
Nemé ústa
Keby som len mohol
ducha svojho púšťať!
Ale niet už duchov – obrov
sú len nemé ústa.
(28.4. 1950)
Zamŕza krása, mrzne česť. (Zapadol som, 6.1. 1951)
Všetko možno stavať nad mohylou ducha.
A živého ducha zabiť v mene brucha. (Revolúcie, 13.4. 1950)
Ja nie som revolucionár,
ja som len človek, dôvera.
Sám obesím sa na strom,konár,
no neobesím priateľa. (Ľadoviem, 28.10. 1950)
Berte si moje telo, umučte ho.
Mňa zničiť nemôžete: ja som duch.
Som hudba, poézia, hlas a echo, bod nekonečný, nekonečný kruh. (Monológ po dialógu, 30.7. 1951)
(...)a spev môj, to je ticho a nechcem podobný byť kvetu, iba tráve (Otrok mladosti, 20.4. 1948).
V básni Veci malicherné (12.5. 1948, píše:" Zase chcem ľúbiť veci malicherné". Ale aj, to že: "Ľudia sú psi. A báseň to je kosť".
Báseň Svet nehne sa končí so slovami: „Ja žijem prostred stromov, kde druh druha nedusí nikdy, veď je vzduchu dosť.
Nikto tu nie je pán a nikto sluha: Kto toto vie, ten pozná blaženosť.“ (11.4. 1954)
Ako človek čo mal rád život i svoju práci píše v závere básne Zápas so slovom: "Preds´ nechcem: práci česť! Kde, aká práca?
Stavba slov rozkoš je, nie robota.
Ja, aj keď mozog zmoriac, vykrvácam,
nikdy som nepracoval,
len som pil, pil som zmysel života" (1950).
Čítame tu istý mesianizmus, pokorenie, frustráciu, smútok, nádej, vzývanie Boha, návrat ku koreňom. Báseň Zoon politikon začína nasledovne: „Vyhrklo dnes zo mňa hrozné slovo: Ja už ani ľudí nemám rád!
Na lož zvykli si jak na raňajky. A už zabudli sa červenať.
A končí ju takto: „Nie, ja pôjdem o storočie spiatky. A nech napreduje ulica.“ (7.6. 1952)
Už niektoré názvy nepublikovaných básní z tohto obdobia vyjadrujú jeho rozpoloženie – Razia; Svätý za dedinou (venovaná odsúdenému Lacovi Novomeskému); Zápas; Individualizmus; Vláda démonov; Tým, čo dostávajú ceny; Je básnik na predaj?; Prekliati buďte; Spolku spisovateľov – favoritov; Miesto diskusie so služobnými básnikmi; Budovanie; Politika; Chlad veje z neľudí; Zabitý hmotou; Nemáme histórie; Bludný pes; V polosne.
Zatrpknutý si 20.5. 1950 píše:
Blen
Mne vyhodili pero z ruky
A poslali ma k oblakom,
K stromom a trávam poslali ma,
A k potokom, a k prízrakom.
Mňa odohnali od človeka
A sami lejú si ho v gyps:
Človek je, ako my ho chceme,
nie A a B, lež púhe X.
Matematika, štatistika,
Človek je percento a plán,
stavia sa veža babylonská,
prach – cement pokryl kvetnú pláň
Ja som vždy ľúbil len tých malých
a v sebe niesol som ich sen.
Dnes čo? Im nechali ich kalich
a pri ňom mňa: nech miešam blen.
Prečo Ján Smrek neprijal nový režim si možno prečítať aj v básni, ktorú napísal rok pred smrťou Stalina a Gottwalda.
Dnes a vždy
So mnou nič neporadíte si.
Som básnik – čudné oči mám.
A čudné srdce. Nech sa plazí
kto chce, ja kráľom som si sám.
Ja predstavujem toho tvora,
čo pyšne človekom sa zve.
Aj príroda som, more, hora,
obloha, hviezdy žiarivé.
Všetko ja vtopím v svoje slovo.
Ja jediný – žiaľ – jediný.
Ostatní zmäkli na olovo.
Ja z ocele som, z platiny.
Ak zmäknem ja – bárs veky mäkký –
kto bude po rytiersky stáť
a nepoddá sa? Aké drieky
cťou bude možné opásať?
A čo len cťou? Na aké plecia
sa ťarcha lásky zavesí?
Otroci vláčiť budú vrecia
A bozk a smiech kto urve si.
Dnes a vždy, po veky a veky
nech aspoň básnik nezlyhá!
Hlas jeho nad hladinou rieky
nech sa jak slnce zamihá,
do domov on nech ľudsky prúdi
jak čerstvý vzduch, jak boží dych,
ním mŕtvy k životu sa budí
večný hosť stolov svadobných.
(23. 2. 1952)
Na záver mojich blogov o Jánovi Smrekovi si dajme clivú jesennú báseň:
Listy
U nás je jeseň už a odrazu
zo stromov more listov napršalo.
Mal by som dvíhať ich a písať na ne,
čo v srdci ostalo mi nedopovedané.
Lež nech si celú horu rozložím
a na každý list slovo položím,
bude to všetko málo, všetko málo.
Zmeň sa už, pieseň moja, v mlčanie.
Nech vstúpi do teba duch môjho kraja,
Čo hľadel do slnka a do neba,
Ale dnes sklopil zrak a hľadí do seba.
Použité zdroje:
Zbierku poézie Jána Smreka „Ako pole žitné“ (Elán, 2001), ktorej prečítanie ma inšpirovalo k napísaniu tohto článku, odporúčam ako pekný vianočný darček, rovnako aj trefnú zbierku „Proti noci“ (Elán, 2010). Obe skomentoval literárny kritik Vladimír Petrík, o ktorého postrehy som sa opieral v týchto blogoch.
Rovnako odporúčam knihy, články i vystúpenia Moniky Kaprálikovej, ktorá mi dala podnet, aby som tieto blogy dokončil a zverejnil. Ďakujem jej za skvelú propagáciu slovenskej kultúry osobitne diela a života Jána Smreka.
Osoba - Monika Kapráliková | Slovenské literárne centrum (litcentrum.sk)
Archív časopisu Elán: http://archiv.ucl.cas.cz/?path=Elan
Odporúčané zdroje:
https://www.rtvs.sk/clanky/83438/jan-smrek-1898-1982
Recitovať či poznať Smreka?, Monika Kapráliková, 18.12. 2018 - Esej - Žurnál - Pravda
Tu je 14 básní Smreka slovensky i maďarsky: Babel Web Anthology :: The page of Smrek, Ján, Slovak Works (babelmatrix.org)
Knižne debutoval dielom Odsúdený k večitej žízni - Správy RTVS
