Pred dvomi rokmi som napísal: "Majme zdravý odstup od diktatúr ako komunistická Čína, či Putinovo Rusko, buďme od nich čo najviac nezávislí. A buďme pozorní. Aj autokrati ako Orbán chcú zneužiť koronu na upevnenie svojej moci a vplyvu. Je len zhoda okolností, že mnohí autokrati v našom regióne sú zamilovaní do Putina?"
Vladimír Putin už v roku 2005 povedal, že rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík považuje za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia. Hmm. Žeby si nevšimol napríklad kruté svetové vojny, ktoré trvali desaťročie a stáli desiatky miliónov životov ... Putin sa postupne snaží obnoviť ríšu.
Básnik Ján Smrek ako 28ročný písal, pred 95 rokmi, proti uznaniu despotického Sovietskeho zväzu demokratickým Československom, keď kritizoval ľahostajný postoj Ľudovej strany.
(...) „je vnútorné nebezpečenstvo, ktoré nám z uznania Ruska hrozí. Lebo keby sme, dajme tomu, i popustili zo zásady, že nemôžeme ako Slovania uznať vládu despotizmu v Rusku – ktorá má na svedomí dvadsať miliónov našich ruských bratov – len preto, aby náš štát získal po stránke hospodárskej, musíme vidieť, že tieto „hospodárske výhody“ môžu nám vykopať hrob. Uznanie Ruska prajú si naši Nemci a hlavne komunisti, z ktorých máme v parlamente už štyridsať poslancov. Tí komunisti, ktorých rečník sa len nedávno vyhrážal v snemovni ministrovi národnej obrany Stříbrnému, že zboľševizujú našu armádu. A tí Nemci, ktorí sa vyslovili v tom isto našom sneme, že „strasú cudzie jarmo“. Komunista Haken, keď sa vyhrážal zboľševizovaním našej armády, dobre vedel, kto dopomohol i teraz čs. komunistom k štyridsiatim mandátom.
V armádach sa veru najlepšie darí podkopná práca, najmä v našich časoch, keď revolučný duch hýbe celým kontinentom okrem Ameriky. Česká mládež, študujúca i robotnícka, až prekypuje komunizmom a infekcia táto už dávnejšie prenikla i do mladých slovenských sŕdc. Máme i my svojich vyznávačov Lenina, a to v radoch mladých slovenských inteligentov, ktorí majú slovenské národné povedomie. Komunizmus týchto neberieme vážne, považujeme ho za mladistvú afektáciu, ale nájdeme medzi nimi i takých, ktorí mu zasvätili celé svoje svedomie.
A teraz z „hospodárskych dôvodov“ uznáme Rusko a nadviažeme s ním diplomatické styky. Dovolíme, aby si soviety u nás zriadili vyslanectvo a kopu konzulátov, a vybudovali si tak v našom štáte pevnú bázu pre svoju propagandu. Dáme im možnosť financovať akciu našich komunistov. Slovom: pustíme si capa do kapusty.
Tu máme rezultát: naše hospodárske výhody môžeme draho zaplatiť. Pri našom dnešnom medzinárodnom položení netreba nám mnoho, len také menšie vnútorné zemetrasenie, aby sa celá budova mladého československého „národného“ štátu zrútila na hromadu. Číha na nás Maďarsko, na stráži sú Nemci, Mussolini je falošný – dajme si teraz, hoci len čiastočne, zboľševizovať armádu a časť občianstva.
Ak sa takto dívame na veci a bojíme sa o náš štát i slobodu, nemôžeme byť v pochybnostiach, že Sovietske Rusko nesmieme uznať za nijaké hospodárske výhody. Dúfame, že i Slovenská ľudová strana, keď veci dobre uváži, zanechá svoju indiferentnosť k otázke uznania Ruska de iure“.
(článok Pusťme capa do kapusty bol uverejnený v Národných novinách 3. 3. 1926)
