-Elza, no že nám povedz, za kým to vlastne ideme?-, opýtal sa Jolie pomedzi to, ako si oblizoval mastné prsty. Hakim zdvihol hlavu, pozrel na Elzu a prikývol, aby odpovedala.
-Je to iránska čarodejnica.-, odpovedala stručne Elza. Hakim si so Joliem vymenili pohľady.
-A čo také čaruje?-, usmial sa Hakim.
-No, to vlastne neviem, ale hovorí sa, že vie a pozná všetko na svete. Údajne uhranula nejaký dobytok a potom vraj zmizli všetci muži z dediny a odvtedy žije vo vyhnanstve neďaleko mesta.-
-A je to pravda?-, opýtal sa Hakim už o niečo ustráchanejšie.
-To neviem, ale viem, že sa narodila na Arabskom polostrove a od malička s ňou nebolo všetko v poriadku. Jej otec odišiel do púšte a potom ho už nikdy nikto nevidel, ale povráva sa, že dodnes chodí niekde pod Egyptom. Stále len chodí a chodí, vraj ani nestarne, len chodí. Medzi dedinčanmi sa vtedy šírilo, že zbadal v očiach svojej dcéry iblísa a aby sa iblís v dievčatku neprezradil, tak ho odsúdil na večné a nemé pochodovanie. Nikto preto do tej púšte nechodí sám, ľudia sa boja, že sa stratia a stretnú chodiaceho muža. Totiž ak ho stretnete, tak ste odsúdený na rovnaký osud a teda sa nikdy nevrátite a namiesto toho budete len nemo chodiť. Dokonca je vraj v Pekle je pre tieto obete vyhradená púšť.
Matka s dievčaťom vydržala ešte asi dva roky a potom tiež zmizla. Na rozdiel od jej muža ľudia netušili kam sa podela. Nikto ju nevidel odchádzať a ani obyvatelia okolitých dedín ju nestretli. Našli ju až o sedem mesiacov neskôr obesenú v sýpke. Bolo to ale veľmi zvláštne, pretože žena vyzerala ešte celkom živo a dokonca mladšie ako si ju ľudia pamätali, no bola to určite ona. Pokúsili sa ju zvesiť, ale telo sa pretrhlo na dve polovice. Na zem sa rozliala len tmavá hnilobou páchnuca tekutina. Žena bola očividne už minimálne pol roka po smrti. Pach nasiakol nielen do obilia, ale aj do myslí ľudí.
To už obyvateľom stačilo a rozhodli sa odsťahovať. No začali sa obávať, že šesťročné dievčatko pôjde za nimi a iblís z jej vnútra poškodí aj im a to kdekoľvek budú. Preto sa po dlhom a búrlivom zasadaní rozhodli, že ju pošlú opačným smerom. Ale aby ich iblís nemohol nájsť, tak jej vypichli ľavé oko, cez ktoré z posadnutých hľadia démoni. Malé dieťa vôbec netušilo prečo ho všetky tie nahnevané ruky držia, pochopilo až zbadalo rozpálený nôž. Ani krik a ani metanie sa nepomohlo. Zaškvrčali aj koža aj sklovec a kedysi živo blúdiace zvedavé očko sa zmenilo na vypálenú desivú dieru, ktorá zívala prázdnotou. Bolo na tom niečo desivé, niečo neprirodzené. Ľudí pohľad na výsledok ich činu tak vydesil, že sa zaraz všetci rozpŕchli. Ich veci ostali v dedine a úradníci, ktorí prišli vyberať dane nedokázali pochopiť kam tí ľudia zmizli. Ak by sme sa pozreli do matrík okolitých okresov, tak by sme zistili, že každý z nich zaznamenal nevídaný prílev šialencov, zrejme z onej osudnej dediny.
Každopádne dievčatko sa prebralo až o tri dni, keď už boli všetci preč. Oko, teda to, čo z neho ostalo ju bolelo a všimla si, že jej z neho neprestajne tečú slzy. Päť ďalších dní žila zo zvyškov jedla, ktoré ostalo po dedinčanoch. Nakoniec sa rozhodla, že odíde aj ona. Previazala si oko šatkou, vzala obľúbenú hračku a odišla.-
-Pane Bože, to je hrozný príbeh.-, pokrútil hlavou Jolie.
-Čo sa s ňou stalo potom?-, vyzvedal ďalej Hakim.
-No potom ju roky nikto nevidel. Najbližšia zmienka je o nej asi o desať rokov. Ešte to budete, Hakim?-, ukázala na zvyšok mäsa, Hakim len pokrútil hlavou a posunul jej tanier, -Iste mohla to byť aj iná mudžinátum, ale popis dievčiny so šatkou okolo hlavy, ktorá jej zakrývala jedno oko celkom sedí práve na toto dievča. Vek by tiež zodpovedal. Údajne v tom čase prešla iránskymi hranicami. V prvej dedine pokapali všetky kravy a všetky ženy potratili. V ďalšom mestečku spadol minaret a nakoniec opäť zmizla. V tomto období sa na východnom území Iránu začali diať podivné veci, napríklad z úrodného rybníka povyliezalo neuveriteľné množstvo žiab a odvtedy v ňom nechytili už žiadnu rybu. Takto sa obyvatelia opäť začali obracať na kadejakých takzvaných vyháňačov démonov, ale nič nepomohlo. Kade dievča prešlo, tam ostala len spúšť. Až v jednej osade narazila na starca, ktorý mal schopnosť vidieť iblísa aj napriek oku, ktoré už nemala. Všetci ľudia na jeho príkaz ušli a keď sa o týždeň vrátili, tak bolo všetko v poriadku. Teda všetko okrem starca, ten bol mŕtvy. Našli ho s očami aj ústami otvorenými dokorán. Potom sa naša čarodejnica zase odmlčala. Asi o štvrť storočie sa istá žena nasťahovala práve tam, kam mierime. Nič strašné sa nedialo, ale ľudia sa aj tak mali na pozore. Jej vzhľad im pripomenul rozprávania o jednookej čarodejnici, ktorá prináša skazu. O pár mesiacov sa zamilovala do istého muža, ale rodina s touto láskou nesúhlasila a nakoniec ani muž o ňu neprejavil záujem. Rodina prišla o všetok dobytok a tak sa mesto rozhodlo vypáliť dom, v ktorom žena bývala. Tu sa to už prelína s legendou, ktorú som spomínala na začiatku. Žena bola v tom čase v dome, ale ku podivu ľudí sa jej nič nestalo. Pokojne vyšla z domu hoci šaty na nej horeli divými plameňmi. Odkráčala ulicou až za mesto. V tej chvíli všetci muži ako očarení rozhodli, že ju treba prenasledovať. Odišli na opačnú stranu a odvtedy ich nikto nevidel, ani ich a ani ženu. Jediné, čo vieme, je to, že žije vo vrchoch neďaleko mesta. A som presvedčená, že nám pomôže.-, uzavrela rozprávanie Elza.
