Čítal som, že slovenská pohostinnosť je prežitok a sebaklam. Údajne hráme sami pre seba divadlo, keď k stolu ukladáme prázdny tanier s príborom pre náhodného pocestného. Ešteže pocestného nikde. Predstavte si škrabkou narúbať ďalšie dva zemiaky. A špiniť nový hrniec! Iste, pocestný sa naje, napije, odgrgne a aj poďakuje. Ak je milý samozrejme. To všetko je pekné, máte krásny pocit na duši, ale čo s tým? Veď ani ten tanier neumyl, dokonca ho nechal zaschnúť. Kto už v živote umýval zaschnuté zemiaky z taniera vie o čom hovorím. A predstavte si, že by bol ten tanier taký folklórny, z dreva vystružlíkaný. No pre poriadneho občana práca na celý večer. Toľko k vďake a výhodám pohostinnosti.
Našťastie nás to nemusí trápiť, pretože my nie sme predsa národ zo sveta Pavla Dobšinského. Pocestný klope na okienko, za ktorým zúri metelica. Ale nie je až taká silná. Jasné, bývalo aj mínus dvadsaťpäť, ale vďaka globálnemu otepľovaniu začne poriadne primŕzať až keď budú kvitnúť čerešne. Teda, nie kvitnúť, ale keď by mali kvitnúť. Preto je možné sa okúňať a zaváhať. Ten dotieravec neprestáva. Ignorovať sa dá, ale nie pridlho, to klopkanie rýchlo omrzí a začne liezť na nervy. Niet východiska. Človek musí prevrátiť oči a rukou mu pokynúť, aby prešiel k dverám, obloku už nech dá pokoj. Pozor, toto je najkritickejšia chvíľa. Vyvoláva vo vás pocit bezhraničnej nádeje. Dotyčný si to rozmyslí a pôjde preč. Napätie sa dá krájať. Tik-tak, tik-tak, milisekundy utekajú a chlpy sa ježia ostošesť. Ešte jedno tik. Cŕŕŕŕŕŕŕn! Dofrasa, nerozmyslel si to a teraz sa tváriť, že nik nie je doma, na to je už príliš neskoro. Zvesíte hlavu a otvoríte dvere. Vďačnosť sa cudzincovi leje z očí prúdmi. Nastáva trápne ticho a človek pomaly začína vŕtať špičkou topánky do rohožky. Tak poď, poviete nakoniec. A on ide. V domácnosti sa vznáša nádherná vôňa šošovicovej polievky a granadírskeho pochodu. Nozdry sa núdznemu rozšíria v túžobnom očakávaní. Netrpezlivo dupkáte nohou kým si zosníme kabát. Konečne sa presúvate do kuchyne. Tam hrniec, druhý hrniec, váš tanier plný pariacej polievky a oproti nemu riad pre okoloidúceho. Z čírej pohostinnosti samozrejme. Pocestný sa uistí, že nikoho nečakáte a potom si nadšene sadne za stôl. Lačne pozrie na hrniec a vy musíte rýchlo konať. Buď budete pohostinní a ten všivák vám zožerie vašu drahocennú polievku, ktorú ste varili ešte včera večer po práci, alebo ju rýchlo odložíte s tým, že je jej málo. Sophiina voľba. Je jej málo a ani fajčiarovi sa posledná cigareta neberie. Odnesiete dva litre polievky a pomedzi to premýšľate, čo urobíte s tým granadírom. Spásonosná myšlienka! Je pokazený, tvrdíte. Cudzinec vám veľmi neverí a vrhá na vás drzý pohľad plný pochybností. Neostáva nič iné. Pwred jeho očami ho vysypete do koša a vyprevadíte ho. Človek zvesí plecia a odchádza. Bleskovo za ním vybehnete s hrsťou soli. Oči sa mu zalesknú dojatím. Pokrčíte plecami a vysypete soľ na chodník, aby ste sa ráno nešmykli.
Pocestný odchádza a vy ste hladní. Sme pohostinní, veď sa aspoň ohrial. A teraz ešte umyť riad.
