Iste, mohol by som písať o tom, že masový vrah vyhral súd o ľudské práva. Mohol by som dodať, že bol potrestaný podľa zákona. Aj to, že bol v nejakých veciach zákon porušený aj voči nemu. Nakoniec by som napísal, že on vlastne súd ani nevyhral. Vyhral len jednu malú časť procesu, zvyšok prehral. Potom by som povedal, že je to predsa logické. Ľudské práva, zákony a naša spoločnosť sú nerozlučné atribúty nášho života. Že ich platnosť je univerzálna a pokiaľ budú existovať výnimky, tak ich môžeme rovno zrušiť a žiť si ako chceme. Ako vo svete šialeného Maxa. Dodal by som, že trest nie je o pomste, ale o udržiavaní poriadku a preto žiadať rozžeravené kutáče nie je najvhodnejšie. Prejavil by som pochopenie s rozhorčením, ale zákon nie je o pocitoch jednotlivca, je o riadnom fungovaní spoločnosti.
Keby sa mi táto téma nepáčila, tak by som písal o našom premiérovi, ktorého postihli zdravotné problémy. Rýchlo by som spomenul fakty o tom, že musel byť hospitalizovaný, že musel byť operovaný, a že sa v istej chvíli hádam aj bál o vlastný život. Reagoval by som na rozhorčený a zlomyseľný dav prajúci len to najlepšie. Od „tak mu treba“, cez „každému to, čo mu patrí“, až po „ak umrie, tak sa od radosti opijem“. Skritizoval by som takýto prístup, lebo si snáď žiadna ľudská bytosť nezaslúži zdravotné problémy, ktoré by ju mohli ohroziť na živote. Dokonca by som bol možno taký odvážny, že by som povedal, aby sa ľudia odosobnili a potom priosobnili. Aby sa na štátnika pozreli ako na človeka a s čírym teplom ľudskej duše a empatie zaželali človeku v problémoch, nech sa jeho útrapy skončia rýchlo a šťastne.
Ak by ma nezaujalo ani to, preskočil by som k druhému štátnikovi, ktorý tiež musí pod nôž. Ani u neho to nie je z rozmaru a preto by som postupoval rovnako. Zmenil by som meno, diagnózu. A bolo by. Napísané by bolo, môžem byť spokojný.
Ono by som mohol písať o ľudskom zle všeobecne. O dobre ako stratenom ideálnom princípe ľudského života. O zle ako o každodennej náplni života obrovskej masy ľudí. O krvilačnosti, pomstychtivosti a o tom, že je to neuveriteľne nesprávne. Obtrel by som sa o klišé, že zlo plodí zlo a preto sa takzvaný dobroprajný človek nemôže čudovať nešťastiu vo svojom vlastnom živote. Že hyenizmus nie je cesta k lepšiemu cestu, že nikam nevedie, a že sa ho treba vzdať. Vyjadril by som ľútosť a žiadal nápravu. Nápravu vo všetkých zatvrdených srdciach, ktoré stratili cit a žiadajú ho len ak sa to dotýka priamo ich. Bytostne. Potom by možno prišlo aj znechutenie a nakoniec aj smútok.
To všetko by som mohol napísať. Ale nenapíšem, veď nemusím. Všetky moje postrehy, žiadosti a fakty by boli príliš samozrejmé. Príliš samozrejmé na to, aby ich niekto napísal, aby ich niekto čítal.
Alebo to všetko až také samozrejmé v našom svete nie je?
