Vraj nás zradili prvovoliči a demokracia dostala silnú facku. Vraj netreba viniť voliča. To je čiastočne pravda. Vinníkov je viac.
Zlyhali tradičné strany? Áno, zlyhali. Vládna strana otvorila pandorinu skrinku, v podobe migrantov. Odpoveď opozície nebola vlažná. Roztrieštená pravica sa témy chytila. Lenže štvorročné mlčanie pravice ako takej posunulo voliča do záhadnej dilemy: doterajšia vláda alebo pravica, ktorá ak už nič, tak aspoň nemlčí. Dokonca kričí tak hlasno, ako je to len možné. Smer doľava sa rozhodol nás strážiť a smer doprava vlastne tiež, preto neprekvapí, že najviac vyhrali (na)strážnici.
Prekvapivo sa voľby zaobišli bez odozvy na marginálne skupiny. A integrácia istej časti rómskeho etnika ostala hluchým miestom. Téma, ktorá vždy u voličov silne rezonovala, ostala vyhradená pre jedinú stranu. Jej neriešenie problémov sa tak nestalo prekážkou, ich krik sa naopak premenil na víťazstvo.
Zlyhalo školstvo? Áno, zlyhalo. Nie však pri množstve informácií, ktoré mladým voličom poskytlo. Stroskotalo, a fatálne, pri budovaní a podpore kritického myslenia. V dobe, keď sa za kritické považuje hýčkať si vlastný názor bez potreby akejkoľvek sebareflexie a informácie. Opatrnosť a politická korektnosť nás priviedla do patovej situácie, v ktorej nazývame fašistami všetkých. Okrem tých skutočných, pretože to by bolo hádam príliš drsné. Postavili sme sa do pozície, v ktorej polemizujeme o totalite, o jej podstate, o jej relatívnej neškodnosti. A to len štvrťstoročie po páde totalitného systému, ktorý svojho času nahradil totalitu inej farby. Plané sľuby a ľúbivé heslá nakoniec veľkej časti najnovšej generácie stačili, prečo? Opäť pre absenciu kritického myslenia, ktorým naďalej už nie sme schopní odlíšiť farebnú reklamu od skutočnej formulácie.
Zlyhali voliči? Áno, zlyhali. Uverili sme, že voľby snáď ani nie sú natoľko vážnou záležitosťou ako by byť rozhodne mali. Nechuť voliča prehrýzať sa programom nahradila išla ruku v ruke s chuťou pozerať videá. Politici nám klamú, ale len tí, ktorých počúvať nechceme. Dokonca sme schopní uveriť, že sme na vlastnej planéte a svet okolo nás neexistuje, ani ten európsky, ani ten zvyšný.
Zlyhala demokracia? Áno aj nie. Jej predstavitelia vytvorili dojem, že systém je nefunkčný a jedinou alternatívou je radikálna zmena. Keďže iný, lepší systém vymyslieť nevieme, nevieme (alebo nechceme) súčasný systém zlepšovať, sme odhodlaní vrátiť sa do minulosti. Minulosti tak nedávno dávnej, že nám nestačí jej prítomnosť v učebniciach, potrebujeme ju vidieť a zažiť. Kto sa nevie poučiť z chýb iných, je sám odsúdený na tie isté chyby.
Poráža extrémizmus demokraciu? V hlavách ľudí áno. Môžeme sa tváriť, že ono tá hnedá až taká hnedá nie je. Môžeme sa tváriť, že vlk je ovca. Až nás však roztrhá, žiadna výhovorka ani pretvárka nám už nepomôže.
Nakoniec sa ostáva len smiať. Smiať sa z víťazstva chaosu, ktorý sa vydáva za poriadok. Smiať sa cez slzy. Smiať sa do popuku, z toho, že hlas ľudu nie je už len hlasom božím, už je aj hlasom národným. Smiať sa, že slušnosť znamená vulgárnosť. Do triednej samosprávy bitkár nevyhral, ale nabudúce možno už áno. Otázkou ostáva, či sa z nevedomosti, z toho, že vidieť nechceme, zo vzdoru, zo srandy, či z číreho ľudského omylu, necháme dobrovoľne otĺkať.
Dúfajme, že slnko znovu vykukne. Dovtedy vitajte v krajine, kde sa Nastraš! zmenilo na Na stráž!
