Pozorujem reakcie na prešľapy členov súčasnej vlády a došlo mi, že všetko je tak, ako má byť.
Chceli sme zmenu po tom, čo tu predchádzajúca garnitúra vytvorila krajinu tzv. našich ľudí. Chceli sme zmenu po tom, čo sa tu kradlo, podvádzalo a šafárilo. Chceli sme zmenu po tom, čo tu roky fungovala nespravodlivosť. Ale v skutočnosti sme chceli zmenu len pre tých našich ľudí, pre seba.
Minulá vláda ale politiku našich ľudí nevytvorila. Oni ju len politicky reflektovali, pretože to evidentne my, ľudia na Slovensku, chceme. Lebo sme absolútne rezignovali na akékoľvek hodnoty. Podvod by nám mal vadiť, lebo podvádzať je zlé. Krádež, obohacovanie sa, rodinkárstvo, korupcia a sprenevera by nám mali vadiť, lebo sú zlé.
Ale preto nám nevadia. Nám vadia preto, lebo to nie sme my, kto z toho profituje. Nevadí nám, že niekto podvodne získal titul. Vadí nám, že sme možno v škole použili ťahák a pritom sme mohli podvádzať viac, ale neurobili sme to. Nevadí nám, že niekto ukradne milióny. Vadí nám, že sme možno ako dieťa ukradli čokoládu a pritom sme mohli ísť vyššie a ukradnúť omnoho viac. Nevadí nám, že niekto okráda štát a teda nás všetkých. Vadí nám, že sme na jeho mieste predsa mohli byť my. Nevadí nám, že niekde si niekto dosadil známeho. Vadí nám, že tým známym nie sme my. Nevadí nám, že existujú nejakí naši ľudia. Vadí nám len to, že my nie sme tí naši ľudia. Nám nevadí nespravodlivosť. Vadí nám, že to nie je nespravodlivosť v náš prospech.
Žijeme teda v hodnotovo prázdnej krajine, kde stále veríme, že kto nekradne, okráda seba. Dokonca veríme, že je to správne. Že tak to má byť. A ak vyhrávajú zlodeji a podvodníci? Ak sú naši, tak je dobre. Veď možno sa ujde aj nám. A tu to prestáva byť pekné, pretože zisťujeme, že zodpovednosť nie je na tých tam hore, ale na nás. Na nás bežných ľuďoch, ktorí dokážeme morálnym zlyhaniam a trestným činom tlieskať (teda ak sa ich dopúšťa náš tím). Na nás, ktorí sa z tohto hodnotového vákua smejeme. Na nás, ktorým štát fungujúci na princípe nulových princípov vyhovuje, pretože dúfame, že z toho budeme raz môcť vyťažiť.
Otázkou však ostáva, na čo nám takýto prázdny štát vlastne je?
Možno je načase prestať dúfať, že si to nepokazíme. Možno je načase začať pracovať na tom, aby sme to konečne opravili.
