Všade samé voľby. Čo som horší? Aj ja vám o nich niečo poviem. Nebudem vám kázať koho máte voliť a prečo (možno celkom neeticky o týždeň). Naopak rád by som reagoval na množstvo iniciatív, s ktorými sa na Slovensku roztrhlo povestné vrece. Tvrdia, že máme ísť voliť a že voliť je tá najlepšia vec aká sa vám, bežnému občanovi, môže stať.
Budem kontrovať a poviem vám prečo voliť nemáte. Začal by som zhurta a obligátne nevyspytateľným počasím, ktorým nás tohoročná zima poctila. Ísť voliť, to chce plán. Čo ak bude pršať? Vezmete si dáždnik. A keď bude silno fúkať? Nezoberiete si dáždnik, zmoknete. A keď bude snežiť? Poctivo si vedľa postele pripravíte bežky a idete spokojne spať. Opäť sa odvolám na bežného voliča, kto má na toto čas a nervy?
Obľúbenejšie je, že niet koho. Ono pri množstve strán, ktoré kandidujú, to vyznieva ako číry nonsens. Je ich priveľa! Ohradíte sa a ja uznávam, vybrať z toľkých je skutočne takmer nemožné. Už len prečítať si programy a zistiť základné informácie je strašné. Ten čas by ste mohli pokojne stráviť aj ničnerobením, lebo keď nejde o život, ide o hovno. A aj keby... ale nie, veď všetci tak či tak kradnú a klamú. To sa skutočne neoplatí overiť si pravdu. A triediť hrach od šošovice? (Možno vhodná práca pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí to robia už z prebytku voľného času, prečo im za to neplatiť aktivačné poplatky?) Nie, klamú a basta figli! Je na zamyslenie či sa s tým netreba zmieriť ako s faktom. Nie faktom politickým, ale rýdzo slovenským. Ak toľko ľudí ide do politiky a toľko ich klame, kradne a podvádza, možno je to záležitosť celoregionálna a v tom prípade si ako klamár treba vybrať toho najsympatickejšieho. Lenže ono tí politici nie sú ani sympatickí.
Posledný dôvod sa mi páči najviac a preto som si ho pochopiteľne nechal na záver. Nezúčastniť sa volieb je prudká rebélia. Ha, ale sme im zemepánom ukázali! Aj bez nás sa vedia udržať pri moci! Oné... to je nejaké prečudesné. No nič, musíme ísť na to okľukou. Nevoliť je ako neupratať si kuchyňu. Večer vás aj zmáha k riadom, ale rozmyslíte si to a odložíte to. Pocit vzdoru vás spolu s vôňou už včerajšieho zaschnutého leča napĺňa hrdosťou. Prvé, čo v práci na druhý deň poviete je: „Ha, včerajší (hoci včerajší bol už včera) riad mi ešte stále kvasí na pulte.“ Kolegovia vás pyšne potľapkajú po pleci. S mĺkvou závisťou, pretože oni riad umyli aj predvčerom aj včera večer. Poobede idete domov a nadšene si popiskujete, veď ste porazili svetový poriadok. Čím ste však bližšie domov, tým väčšia pochybnosť sa vás zmocňuje. Čo ak tie riady nik neumyl? Čo ak sú stále tam? Prichádzate domov a už pri dverách vás víta známa vôňa. Lenže nevzdávate sa ľahko, ste rebel z presvedčenia a neumyjete riady ani dnes, a ani zajtra! O týždeň je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom, keďže skyslo a už od neho smrdí celý byt. Nezmenili ste nič, len ten smrad je stále silnejší a silnejší. Ste smutní a sklamaní. Riad síce už umývate každý deň, ale už je neskoro. Ten puch nie a nie odísť.
No nič, ja idem upratať kuchyňu a vy premýšľajte, či nevoliť je také prudké hrdinstvo. Ej, ale som rád, že nie som politik, ešte by ste ma mohli nevoliť. A to by som po vzore desiatok politikov nemusel prežiť, ibaže by...
