Tento týždeň som bol postavený pred veľmi zvláštny jav. Podľa známeho detského ochorenia, ktoré eskaluje v období dospievania, som sa rozhodol nazvať ho selektívna slepota. Nebudem tvrdiť, že sa týka nejakej konkrétnej skupiny. Iba ak tej touto chorobou postihnutej.
A že čo to je? To sa vám môže udiať napríklad pokiaľ aplikujete kritické myslenie na druhú. Teda ste kritický ku kritickému mysleniu. Na Slovensku je obľúbenejšia hádam už len pijatika. Nie ste nijako ochotní počúvať. A ak aj náhodou áno, tak len preto, aby ste mohli ihneď fakt, pocit, či rovno celého človeka poprieť a tváriť sa, že nie je. Nemôžem povedať, že by to nebolo obdivuhodné. Kým ohromné myšlienkové štruktúry a nuansy vyžadujú len normálnu aktivitu, v tomto prípade musí mozog postupovať celkom opačne a samovražedne. Vynakladá všetku svoju energiu na to, aby ju nevenoval svojej bežnej činnosti – mýtickému mysleniu. Nechcem urážať, chcem len obdivovať.
Takémuto človeku sa pod tlakom danej bohumilej činnosti vytvorí tá už spomínaná selektívna slepota. Väčšinou oslepne na ľavé oko a všetko vidí len tým pravým. (Oči som vyberal náhodne, hoci je možné, že opačný prípad bol bežnejší pred asi tridsiatimi rokmi.) Takto sa stane, že človek nevidí nič na druhej strane a hľadí len do vlastného vysneného sveta. Čo ako by ste sa ho snažili primäť, aby otočil hlavou, nepodarí sa vám to. Jedinec hrdo stojí, čvachtá sa v pravde, hovie si vo svojom šťastí, a vy mrzký nešťastník ho chcete do niečoho nútiť a dokonca by ste si radi dovolili aj povytiahnuť nejakú tú kartu z labilného, ale o to poctivejšie vystavaného, domčeka. Nuž nedá sa. Ako spievala istá po-predná speváčka: „Keď to nejde, tak to nejde.“
Našťastie máte niekoľko možností ako takémuto človeku, namôjveru nešťastne postihnutého krutým ochorením. Z príručky Nezmyselnej osvetovej činnosti vyberám aspoň tie najlepšie:
1. Pokiaľ sa s postihnutým nedá nijako, ani ho sem, ani tam, môžete sa pridať. V tomto prípade postupujte nasledovne: zaveďte ostrý predmet do jednej zo svojich očných jamôk a pridajte sa. (Neodporúčame!)
2. Neustupujte za žiadnych okolností a bombardujte postihnutého neustálym návalom hodnotných informácií. Pre vlastné posilnenie odporúčame lieky na nervy. Pre liečiteľa, pacienta viac neotupujte!
3. Skúste hovoriť hlasnejšie. V skupinách ľudí s týmto ochorením zvyčajne platí: „čím hlasnejšie, tým viac pravda“, preto neotáľajte a s vervou sa pustite do kriku.
Pridávame niekoľko varovaní. Tomuto sa jednoznačne vystríhajte:
1. Za žiadnych okolností sa nevzdávajte. Medzi týmito ľuďmi musíte voľky-nevoľky žiť.
2. Ak sa aj vzdáte, zabezpečte za seba kvalifikovanú náhradu. Postihnutý to bude potrebovať.
3. Nekričte príliš dlho, zamotáte sa, stratíte hlas, splyniete s davom. V tomto prípade skúste pred raňajkami prehltnúť surový žĺtok.
Hlavou proti múru sa vraj ísť nedá. Ale najväčšie veci predsa vykonali tie najlepšie hlavy, preto sa nebojte. A ak by vás ten optimizmus náhodou opúšťal a stratíte sily bojovať s nadutou ignoranciou zrejmého, možno je čas, aby sme sa všetci jedného dňa stretli a spoločne si zakryli oči. Veď čo nevidím, to nie je. Aspoň tak fungujú títo chorí ľudia (neurážam, ide o technický termín)... a trojročné deti.
Donevidenia.
