Keď som mal sedemnásť, zdrhol som z domu. Len na pár dní, len tak to skúsiť, len tak presvedčiť samého seba že sa to ozaj dá.
Keď som mal dvadsaťjeden, spravil som opačný útek, zdrhol som z cesty späť domov .
Po čase môžem podotknúť len jediné lepšie sa uteká z domu ako do domu.
Teraz mám dvadsaťtri a o pár týždňov o rok viac a som stále na úteku, zaseknutý na Anglickom ostrove, vlastnou vinou alebo vlastným šťastím.
Musím si to upratať, preto som tu asi tak dlho. Upratať to všetko čo som zavinil. A možno som len moc prísny, ale veľa dobrého sa mi na tých cestách vlastne ani nepodarilo. Zlomiť srdce žene nie je žiadne umenie, dokáže to každý neostrieľaný chlapec. Pratanie si hlavy , počas zmeny chlapca na muža, ach keby ma Bea videla a mohla by mi odpustiť ...Obslúžiť pár stolov stačí len,verím že sila dobrých vecí ma pustí ďalej Južná Afrika, Škótsko, Lyon , Portugalsko. Dúfam že sa to spustí a o pár chvíľ budem písať v Tanzánii o tom aký je svet zas o niečo iný.
Nový, horší ,aký len chceš máš ten svoj svet v rukách.
Často som sa smial, že ako to ide samo a ani neviem ako som zas inde, no teraz prvýkrát cítim chlad tej samoty na ceste. Na ceste na ktorej si ani nie som istý že kam vedie. Verím, že sa ľudia občas strácajú a že to určite nemôže trvať veľmi dlho, presviedčal som seba samého už posledný rok skoro stále. Nie som veľmi trpezlivý a nečakal som na zmeny , snažil som sa to zmeniť sám, no úprimne som sa viac zamotal ako by som niečo zmenil .
Ľudia sú slobodní ako vtáky a majú možnosť robiť si čo len chcú. Priznám sa mrazí ma pri pocite keď viem, že dá sa robiť čo len chceš.A je to zvláštne všetko ozaj fakt ako dokážu plynúť dni len tak odvrátiť pohľad a tváriš sa, že to ozaj nevidíš , že dám si cigu nech to cez ten dym nevidím.
Svet veľký ako Š v slove šťastie, to šťastie čo denne pomaly padá na všetkých ľudí, no niekedy sme to práve my z ktorých má to šťastie snežiť na ľudí.
9.November 2016
