Jeden by povedal, celkom obyčajný piatok. Ale práve naopak. Toto obdobie patrí k mojím najobľúbenejším. Sú prázdniny drahý čitateľ. Presne tak. Pre Teba asi 2 mesiace "myslenej" dovolenky. Predpokladám, že na tom nevidíš nič zvláštne. Možno podotkneš: ,,Deti, nech sa hrajú." No nie som prekvapená z toho, že sú obyčajné prázdniny. Fascinuje ma, ako môže byť júl, ba skôr ako je možné, že so jednoducho prežila utorok? Ako je možné, že mi na stole leží vysvedčenie z 9tej triedy, že sme spievali koncoročnú pesničku a poslednýkrát videli ľudí, ktorí nás prakticky vychovali?
Uvedomila som si jednu veľmi dôležitú vec. Starnem/e. Pravdepodobne som Ťa teraz pobavila, ale je to naozaj pravda. Pamätám si, ako som bola v škôlke, ako som prvýkrát prešla prah školy a ako som si vždy želala, aby som ju už vychodila. Položím otázku sama sebe. Je toto to, čo naozaj chcem?
Odpoveď je jednoznačné NIE. Nechcem odísť, opustiť ľudí ktorí ma mali radi a ja ich tiež. Nechcem dospieť a strácať ...
So smiechom však musím uviesť, že problém problému je ČAS. Relatívna veličina. S ním, ako jediným okrem merania človek nič nezmôže. Nemôžeme ho zastaviť, posunúť, alebo pretočiť. Nemôžeme podplatiť, (ako niektorí zvyknú robiť) alebo nejako inak manipulovať. Doteraz som vždy hovorievala, že mi všetko preteká pomedzi prsty. Som zdesená. Nie dianím samým, ale tým, že prežívam a prestávam si uvedomovať. Som zatiahnutá do nekonečného kolotoča, z ktorého sa každý len ťažko vymotá.
V poslednej dobe sa pri mne, aj vo mne odohráva mnoho zmien. Niektoré sú príjemné, iné nie. Čo však môžem povedať, že som sklamaná sama zo seba. Neskoro som si uvedomila, že ľudí, ktorých som považovala za "neprajníkov" mi vždy kryli chrbát a pomohli. Posledné dva týždne som nie raz počula vetu : ,,Som na teba hrdá." Zakaždým mi oči zaplavili slzy a mala som pocit, že to nezvládnem. Povedali to práve tí, od ktorých som to najmenej čakala. Sama priznávam, že moje reakcie boli nemé prejavy a objatia. Nevedela som čo skôr. Ďakovať iným, nadávať sebe, alebo piecť koláče. Každý večer som si premietala stále dookola tie isté momenty a želala som si, aby sa to nikdy neskončilo. Ako každý však vieme, že to takto nefunguje.
Rozmýšľali ste niekedy na hĺbkou očí? Myslím, že to vystihujú silné slová - vesmír, nekonečno, jazero, oceán, more, srdce, príbeh, levia sila. V mojom živote som videla už mnoho párov očí, no výrazne mi utkveli v pamäti tieto:
-Ľadovo-modré, ktorým akoby farbu dalo samo nebo. Takmer vždy, keď som sa do nich pozrela, mráz mi chodil po chrbte. Boli neopísateľné. Bála som sa, pretože sa mi zdali chladné a nemilosrdné. No keď som v nich uvidela slzy dojatia, zmenila som postoj. Javila sa v nich pýcha, radosť, no aj dávno zabudnutý smútok a trpká láska.
-Druhé sú taktiež veľmi zvláštne. Keby sa pozeráte z diaľky, máte pocit že sú tmavo-hnedé, no keď podídete bližšie, uvidíte jemný karamelový odlesk a dve pigmentové bodky v každom. Zdá sa, akoby žiarili. Pohľad je veľmi mäkký a láskavý.Keď sa pozeráte priamo, vnímate len ich hĺbku a obrovskú úprimnosť. Rozprávajú vám svoj príbeh, nepriamo hladia po líci a prechádzajú cez vaše srdce.
-Posledné, sú napriek svojej jednoduchosti výrazné. Farba je tmavo- hnedá. Zreničky sú rozoznateľné len z blízkej vzdialenosti. Ich zvláštnosťou je ich veľkosť. Jedna je väčšia a druhá malinká. Pripomínajú mi dve vyhasnuté hviezdy, v ktorých tlie plamienok, ktorý sa pri úsmeve zmení na vatru. Pri pohľade do nich ste stratení. Už sa nenachádzate na tejto planéte, nie. Vtedy ste priamo, v centre diania. (Kde, na to už musíte prísť sami).
Týmto som chcela nepriamo podotknúť na to, aby SME sa začali PREBERAŤ. Nie pomaly, ako Šípová Ruženka, ale najrýchlejšie ako si my sami dovolíme. Postavme sa, usmejme sa a aspoň raz spravme niečo bláznivé. Odstráňme putá, ktoré nás režú na rukách. Plňme si svoje sny a NIKDY sa nezastavujme. Povedzte ľuďom že ich máte radi, dokážte im to objatím a držte sa ich. Pomáhajte a pomoc k vám príde sama.
