V dnešnej dobe samozrejmé veci nie sú samozrejmé. Ľudia sa zmenili. Zostali sebeckí, nevšímaví, vážni, nesebakritickí a nešťastní. Veľmi často zamýšľam nad mojím okolím. Keďže chodím na základnú školu, tak ma zaujali najviac učitelia. Mnoho z nich je nešťastných, idú okolo mňa, bez záujmu, dokonca ani nezdvihnú zrak, aby zistili, kto to okolo nich prechádza. Viem. Majú vlastné problémy. Ale, problém problému je ten, že sa vytráca prirodzená ľudskosť. Niečo, čím človek upúta hneď, ako sa naňho pozrieme. Niečo, ako pomoc druhému v núdzi...
Myslím si, že človek má viaceré štádiá nešťastia. 1) Má problém, ktorý je malý a aj keď sa nevyrieši, svet sa nezrúti. Život ide ďalej. (Pre žiakov napr. zlá známka v škole/ dospelí, malý neúspech v práci) 2) Ľuďom sa nedarí, nie sú spokojní. Pokiaľ nevyriešia svoju situáciu, tak sa to odrazí na nich na určitú dobu. 3) Ľudia sú na tom tak, že ich už poriadne ani nebaví život, idú bez úsmevu, mnohokrát so slzami v očiach. Jednoducho to nezvládajú, upadajú do depresií. - Tretie štádium je najhoršie. V našej škole - ako som spomínala - sú určití učitelia, ktorí ma upútajú, hneď ako sa na nich pozriem. Práve oni sú často stredobodom mojej pozornosti. Som katolíčka, aj keď nie 100%ná. V živote sú chvíle, kedy si človek uvedomí, že chce pomôcť. Snaží sa dať veci do poriadku, aj keď sám nevie ako. V tom mojom sa odohralo pár okamihov, po ktorých som sa rozhodla že na všetko kašlem a začala som sa modliť za svoje okolie. Myslím si, že aj keď pre tích ľudí nerobím až tak veľa, tak sa snažím a možno z toho nakoniec aj naozaj niečo bude. Som šťastná, že mi takéto veci nie sú ľahostajné, pretože v tejto dobe je veľmi dôležitá empatia, a sympatie k nášmu okolie. Mali by sme si uvedomiť, že ostatní ľudia okolo nás potrebujú pomoc a že aj takou maličkosťou ako je modlitba, objatie, či jednoduchý úsmev spraví veľa. Tak prosím porozmýšľajte nad tým. Je to dôležité. Správanie ľudí vždy z niečoho pramení.
