Počúvať je ťažké, ale uznať chybu ešte ťažšie ...

Väčšinou dospelých je takýchto. Ale rozmýšľali niekedy aj nad tým, že aj keď sme mladí, neskúsení, neporiadni, pubertou oplieskaní tínedžeri, máme (niektorí) nápady, myšlienky, dušu a sme to isté ako vy, len v mladšom vydaní? Už dlho som chcela začať písať tento blog, len som sa na to nikdy neodhodlala. Dôvod prečo, je ten, že dúfam, že takto otvorím oči aspoň niektorým ľuďom.Že im pomôžem, možno poradím v nejakej ťažkej situácii, v ktorej si nevystačia sami. A práve dospelým som sa chcela venovať ešte dnes. Väčšinou to býva tak, ako som napísala predtým. Prezeráš, uvidíš, nepáči sa ti, neprečítaš, kašleš na to. Detské príspevky, texty dohovárania a zistenia ktoré bývajú niekedy múdrejšie, ako by si dospelý sám myslel. Je to tak, aj keď to popierame/te. Deti (hlavne malé) vidia veľakrát veci tak, ako sú. Lenže, narozdiel od dospelých - pomerne starších od nich - vidia šancu, nádej a niečo, čo nemôže nikto nikomu zobrať: vieru. Deti veria, dokonca sa niekedy dá aj povedať, že vedia že sa to podarí. Starší ľudia majú často taký hlúpy zvyk, myslieť si, že keď si mladý sám seriózne povie svoj názor, je drzý. Hlúposť! Veľa ľudí si nevie priznať, že majú ostatní pravdu - a už tobôž nie, keď je ten dotyčný/á mladší/a. Preto, sa prosím zamyslime nad tým, či sú deti naozaj také ako sa zdajú a či nerobia chybu niekde aj dospelí. Vypočuť si je ťažké, ale priznať chybu a počúvať kritiku ešte ťažšie ...