V škole sme mali napísať prácu (Európa v škole) na tému ,,Voda je život". Pravdu povediac, som bola sklamaná a zaskočená, pretože verejné problémy tohto typu sa dajú len ťažko opísať inak než úvahou (a tá je väčšinou vylúčená, pretože ju píšu všetci.) Nie je v tom žiadna originalita, nič povzbudzujúce a "iné". Chcela som na tom zapracovať už týždeň pred odovzdaním, no nejako som na to zabudla. K písaniu som sa dostala na poslednú chvíľu. Mala som v sebe pomerne veľa emócií, - prevažne negatívnych - a potrebovala som ich vypustiť. Po dlhom rozmýšľaní zo mňa vyšla jedna veľmi "veselá", "optimistická" báseň, na "presne" na danú tému.
Oči sklené,
ústa nemé,
všetko naokolo vyhladené.
Žiadna tráva, lúčne kvety,
len prázdne slová, roztrhané vety.
Červené slzy naplnili,
diery v zemi, čo guľky vyhĺbili.
Už nekričí príroda spanilá,
čo ju ľudská rasa ranila.
Toto človek spôsobil!
Úpadok krásy.
Ako nádor, rakovina.
Vytrhol všetky vlasy.
Pakt o neútočení bol porušený.
Dohoda padá, no ona mu stále verí.
Hlupák, zbraňou na ňu mieri.
Guľka letí o preteky,
odrazu vyschli všetky rieky.
Človek, jedinec na mol spitý,
je sebec, jednoducho zbrojí,
aj keď ona nevinná a nahá naproti nemu stojí.
Po tej vojne čudnej, skrytej,
už nezostáva nič na zemi zbitej.
Ulice, potoky krvi,
stali sa márnicami, pokryté zdochlinami.
Zem samá skala, pušný prach,
až teraz pochytil hybrida strach.
Čo má robiť?
Zásoby na dva dni,
sklátený leží sám pri osamelom pni.
Márnotratník, plietol na seba bič,
teraz sa ozve zem: ,,Si na rade ty, tak krič!"
My, čo sme národ ľudí,
jedna kvapka nás prebudí.
No tie rany, tie nezahojí nik!
Žiadny chirurg, lekár - človek nie je kúzelník.
Pozri sa konečne pravde do očí!
Svet sa predsa okolo teba netočí.
Znova víťazí ego kradmé,
človeku náhle preskoči a pácha
samovraždu ladne.
Skáče z útesu a padne ...
Už je koniec, žiadna voda, pomaly ani vzduch.
Ovzdušie je plné múch.
Bzučia, letia ako v eufórii.
Priam volajú: ,,Heuréka tisíckrát!"
,,Konečne ticho, nikto kto by druhého nemal rád."
Pohrebné vence pokladám na kredence,
v očiach slzy, horká slasť,
na perách slová posledné: ,,Zbohom drahá vlasť!"