U nás v práci máme pani upratovačku.
Správca budovy jej vysvetľoval, čo má robiť. Pozrela sa naňho opovržlivo:
„Nemusíte mi to hovoriť dvakrát. Ja mám tri stredné školy.“
Neviem, čo ma na tom prekvapilo viac – či tá strohá vecnosť v hlase, či pokojné presvedčenie, že práve v tejto chvíli je dôležité uviesť počet stredných škôl, alebo samozrejme ten počet.
Uvedomil som si, že ľudia majú zvláštny zvyk obhajovať sa najnečakanejšími spôsobmi.
Niekto sa odvoláva na skúsenosť, iný na „svojho človeka“ – a ona sa odvolala na tri stredné školy. Nie že by jej to pomohlo pri umývaní podlahy alebo dopĺňaní papierových utierok.
Ale v jej svete to predstavovalo dôkaz.
Tri stredné školy ako tri vrstvy obrany proti pochybnostiam sveta.
Neviem, aké to sú školy, a už som aj pochopil, že to nie je dôležité.
Pre ňu sú viac symbolom než kvalifikáciou. Symbolom istoty, že svet má svoju logiku, v ktorej je ona dobre vybavená.
Možno sú jej ambície trochu väčšie než to, čo jej práca skutočne potrebuje.
Ale neprizná si to – a ani nemusí.
A tak ju nechávam, nech si s tými troma školami vládne svetu podľa svojho.
Nie je v tom žiadna veľká filozofia — len drobný fakt, že aj najkomplikovanejšie budovy držia pokope vďaka ľuďom, ktorí majú svoje vlastné spôsoby, ako si dodávať dôležitosť.
