Dôvod, prečo ľudia chcú poznať svoj rodokmeň je často túžba nájsť v minulosti niečo, čo chýba v prítomnosti. Že niekto v minulosti už urobil tú ťažkú prácu za nich. A pritom skutočné rodokmene sú väčšinou len o orbe, krstoch a úmrtiach, ktoré sa opakujú tak pravidelne, až z toho bolí zápästie zapisovateľa. Genealóg Juraj Snopek v rozhovore pre Hospodárske Noviny povedal, že každý rodokmeň je výnimočný. No keď naďabí na taký, kde sa za 300 rokov neudialo nič, len sedeli v jednej dedine a orali, je to trochu nuda. Potom sa potešíte aj nejakej náhodnej vražde. Netypické úmrtia oživujú príbeh a nudné dátumy.
Mňa nakoniec nezaujal rodokmeň, ale cesta, ktorou sa k nemu chcel dostať jeden kolega.
Sedeli sme v aute na ceste z obeda. Kolega vzadu, ten večne hašterivý tridsiatnik, čo sa pri práci hýbal len vtedy, keď sa musel, mal dnes novú obsesiu: rodokmeň. Vraj sa v ňom možno nájde nejaký boháč. Hovoril to tak presvedčene, akoby už videl, ako mu na účet prichádza prvá splátka dedičstva od prapraprastrýka, ktorý zbohatol v Amerike. Kde mi ho spravia, zúfal si kolega. „Opýtaj sa na pumpe,“ povedal šofér bez toho, aby sa čo i len pozrel do spätného zrkadla. V aute to zašumelo smiechom, ale kolega to nevnímal. On bol ponorený do rodokmeňa. Iný kolega, ten ústretový, mu poradil: „Skús mormónov. Oni digitalizovali matriky.“ (*Mormóni veria, že v rámci rodiny a prostredníctvom ich náboženských obradov môžu byť všetci „spojení“ aj po smrti. Preto systematicky zbierajú historické záznamy o narodení, sobáši a úmrtí z celého sveta. )
„Nádejný dedič“ to s váhaním odmietol: “Ale veď ja nie som mormón!“A v tej chvíli som si uvedomil, že niektoré poklady netreba hľadať v rodokmeni. Stačí si sadnúť do auta s kolegami a počúvať.
