Všimol som si jednu vec. Slávni ľudia na selfie s fanúšikmi vyzerajú často rozpačito. Fanúšik sa usmieva, žiari, prežíva malý sviatok. Objekt jeho záujmu stojí vedľa neho a tvári sa mrzuto. A pritom ide o fotku, ktorá má dokazovať blízkosť. Dvoch ľudí na jednom štvorci.
Možno je to tým, že selfie je rýchla vec. Bez prípravy. Bez kontextu. Vzniká v stoji, medzi dverami, medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa vlastne nepoznajú. Fanúšik chce dôkaz, že sa dotkol boha. Boh by si radšej sadol.
Mňa viac než selfie fascinujú venovania v knihách. Sú pomalšie. A úprimnejšie. Nielen tým, čo hovoria, ale aj tým, ako to hovoria. Písmo je odtlačok nervovej sústavy. Rukopis je malý portrét autora v čase. Niekto píše veľkoryso, niekto úsporne, niekto sa skrýva v rohoch strán. Niekto sa opakuje, iný vymýšľa.
Raz mi kamarátka, spisovateľka Soňa Uriková, napísala do knihy: „Braňo! Rob kotrmelce.“
Bolo to presné. Nápadité. A hlavne to odkazovalo na jednu z poviedok v knihe. Venovanie, ktoré pozná text, do ktorého je vpísané. To je vyšší level intimity.
Iný prípad: Tomáš Forróo. Veľký chlap. Veľká téma. Kniha o Ukrajine. Venovanie napísal úplne dolu. Malým písmom. Na okraj.
Vanda Rozenbergová mi zas napísala venovanie tak, že tá strana vonia. Naozaj. Otvoríte knihu a máte pocit, že ste vstúpili do priestoru, kde sa niečo dobré práve stalo.
A potom sú tu mystifikátori. Lucia Satinská raz prezradila, že jej otec si do knihy Starec a more napísal: „Julovi venuje Hemingway“.
To už je iná liga. Tam sa podpis stáva literárnym žartom.
A priznávam sa, aj ja som už písal venovanie za iného. V redakcii jedného detského časopisu šéfredaktor sľúbil podpis autora. Čas nebol. Autor nebol. Pero bolo. Tak som ho použil. Možno to niekoho potešilo. Možno niekto dodnes verí. Aj to je súčasť obehu radosti a malého klamstva, na ktorom stojí literatúra.
A pointa?
Selfie je rýchle. Verejné. Trochu trápne. Venovanie je pomalé. Súkromné. A úprimnejšie, než by autor možno chcel. Selfie ukazuje tvár pre svet. Venovanie ukáže ruku. A ruka prezradí viac než úsmev.
Možno preto sa slávni ľudia na fotkách mračia. Lebo vedia, že skutočný kontakt sa nedeje pred objektívom, ale v tichu. Medzi stranami. Malým písmom. Niekde na okraji.
