Kamarátova žena si išla vyzdvihnúť zásielku do predajne sudového vína, kde bolo výdajné miesto istej zásielkovne. Pozdravila sa, oznámila, že má balík, a spýtala sa predavačky, či jej má povedať číslo zásielky.
„Nie, chcem počuť meno,“ odvetila staršia, nevrlá pani za pultom.
Povedala priezvisko.
„Krstné meno!“ precedila predavačka.
Povedala teda meno aj priezvisko.
„Nie celé meno a priezvisko! To ma mýli!“ skríkla predavačka.
Zmätene teda povedala len svoje krstné meno. Predavačka bez slova siahla do police, podala jej balík a otočila sa chrbtom.
Keď sa vrátila domov, oznámila mužovi, že tam už nikdy nepôjde.
A pointa? Pani predavačka celý život rozlievala sudové víno. O zákazníkovi stačilo vedieť, či chce suché alebo sladké, biele alebo červené. A teraz od nej niekto chce, aby vydávala zásielky na meno? Niet divu, že sa jej z toho všetkého trochu točí hlava.
