Sedím v koženom kresle v pracovni môjho otca... Dýcham suchý vzduch a sledujem ako sa vo svetle strešných okien víri prach.
Pred chvíľou som však ležal na zemi. Na chodbe, na zelenom koberci, ktorý kedysi pred mnohými rokmi bol kobercom v mojej detskej izbe.
Vedľa mňa bol kôš s čistými šatami, ktoré sa len včera vyprali. ...sa vyprali?! Nie samé. Do práčky ich dávala mama.
Ležal som pri tom koši a dýchal som známu vôňu čistej látky. Túto vôňu, ktorú môj nos rozoznáva odjakživa. Keby som zavrel oči, vnútri v sebe bol by som nazad v starej detskej izbe. Dokonale si ju pamätám. Všetky vône, všetky farby, všetok nábytok ako sa časom menil a každú jednu hračku, dokonca aj to kde mala svoje miesto aj vtedy, ak sa nábytok zmenil.
Teraz som však sám v prázdnom dome a tak nejako rozmýšľam, že tie časy čo prešli stáli za to. Že tie časy boli krásne. Bolo krásne byť dieťaťom.
Malým chlapcom, ktorý sa kedykoľvek mohol ukryť v náručí rodičov a rodný dom bol preňho nedobytnou pevnosťou, kam sa nič zlé nikdy nedostalo a ani sa dostať nemohlo.
Strašné omyly detskej mysle. Prečo bývajú precitnutia také tvrdé? Ani neviem, prečo sa vlastne pýtam. Keby neboli také tvrdé, nikdy by sme si to dobré nezapamätali. Keby sme prešli citlivo zmenou od dobrého k zlému, od ľahkého k ťažkému, od bezpečného k nebezpečnému, asi by sme nedokázali oceniť aké krásne časy sme nechali za sebou.
Sedím v koženom kresle v pracovni môjho otca a rozmýšľam nad vetou z filmu Superman sa vracia. Bola to krásna veta, ktorú režisér prevzal so starších filmov o Supermanovi.
Išlo o posolstvo otca synovi a to podstatné z neho bolo: „Až se otec stane synem a syn otcem... a pak se syn stane otcem a otec synem." Prvá časť tvorila vždy súčasť úvodu filmu a druhá jeho záver. Nikdy v živote som to nechápal vrúcnejšie ako teraz.
Teraz už totiž bezpečie nevedomosti pominulo. Už neverím na všemocnú ruku svojho otca, ktorá je schopná nepreniknuteľnej ochrany a už neverím ani na všemúdru matku... Je stále menej toho čo neviem ako toho čo viem... A okolie už ma neučí, už ma len usmerňuje. Stavia mi do cesty mantinely od ktorých sa odrážam.
Tak ma napadá, že deti by nikdy nemali byť vychovávané v klamnej bavlnke. Veď to precitanie je priam odporné, už od útleho detstva sa všetky umelo držané ilúzie rúcajú. Ježiško nenosí darčeky, Mikuláš nenosí sladkosti, bocian nenosí deti, zúbková víla nevykupuje mliečne zúbky, kominárov gombík nenosí šťastie... Asi len poštár stále nosí poštu. Ale aj jeho pomaly nahradí neosobná platforma, ktorá pomaly zabije jediného, kto aj niečo nosil.
Ale ono je to vlastne ešte horšie než som si myslel.
Keď som bol malý, vždy som chcel byť veľkým - chcel som byť dospelým, šoférovať auto, zarábať vlastné peniaze aby som si kúpil všetko čo len chcem, oženiť sa a nie hrať sa na otca ale byť ozajstným otcom...
Teraz som dospelý - veľký. Svojim spôsobom sa splnili všetky moje túžby... To len ten nový slobodný pohľad na ne mi nedovolí tešiť sa z toho tak ako keď som bol malý.
Od rána až do večera sa musím o seba starať sám, aj to len ak mám šťastie, lebo inak sa musím starať aj o druhých... O členov rodiny, ktorí už nevládzu, alebo o členov rodiny, ktorí ešte nevládzu. No nie len o rodinu, musím sa postarať o každého... O návštevy rodinné i úradné, o nemé tvory, ktoré jediné majú to šťastie, že nikdy svoj status nezmenia, pokiaľ budú žiť. Ale povedzme, že to nie je dôvod na sťažovanie sa, veď je to prirodzené... Nie? Zrejme je to iba obyčajná logika, že ten kto je navrchu pyramídy má nad sebou už len Slnko. Možno keby som sa rútil dole, aspoň ma môže zachytiť množstvo rúk... Len či sa im bude chcieť chytať.
Šoférovanie je tiež fajn, aj keď väčšinou vôbec nejazdím tam kam chcem, ale tam kde je to nutné... Nakupovať, vybaviť účty, do práce, prípadne natankovať aby som mohol ďalej jazdiť ak bude treba.
Na všetko však treba peniaze... a tých je vždy málo. Čím viac ich je tým rýchlejšie sa míňajú, zväčša na veci, ktoré opäť vôbec nechcem, no napriek tomu ich nutne potrebujem.
Tak ma napadá, či si náhodou tie najhodnotnejšie veci v domácnosti neuvedomujú vopred, či je vhodná chvíľa na to aby sa opotrebovali alebo nie.
Keď peniaze nemám, prosto fungujú... Keď ich mám okamžite sa kazia. Človek ich ťažko zarobí a ľahko minie.
Snažím sa v mysli si utriediť, kam sa podeli tie klamné ilúzie, že keď si zarobím peniaze môžem si za ne kúpiť čo len chcem. Príde mi to tak hrozne smiešne, až naivné, že to svoje detské zmýšľanie miestami až nenávidím.
Úmerne s výškou zárobku sa zvyšujú aj nároky na to čo by som chcel... a pritom nejde vôbec o veci prepychové. Obyčajná dovolenka je drahá ako menší motocykel, alebo ojazdené auto. Kníhkupectvá sú tak drahé, že si človek radšej zvolí antikvariát. Šaty sú tak drahé, že človek horko ťažko oblečie seba z jednej výplaty, nie to ešte rodinu, ale ani seba neoblečie ak by mu nezostalo na jedlo. A pritom aj z toho jedla musí vyberať, často menej kvalitné, alebo menej zdravé potraviny, lebo sú lacnejšie ako tie, ktoré sú zdraviu prospešné a tak dôležité pre kvalitný život.
Vždy keď tak chodím po meste a riešim túto spleť kultúrno-spoločenských problémov, točí sa mi hlava a je mi do zlosti.
Otec a mama už nie sú všemohúci, nevyberajú pre mňa čo je najlepšie životné cesty. Nie teraz si ich musím vybrať sám a to rovno za chodu. Nedá sa zastaviť a premyslieť si to, lebo aj to zastavenie má na život veľký vplyv a keď sa preň človek rozhodne obyčajne má naň vážne dôvody.
Denne musím vziať do úvahy politickú, ekonomickú a kultúrnu situáciu a podvedome zhodnocovať aký čin bude pre mňa ten ktorý deň najvhodnejší. Musím zvážiť komu okrem seba chcem urobiť dobre, komu chcem pomôcť, či náhodou niekomu neškodím...
Je to pavučina a hmla hnusu, ktorý na jednu kopu natlačila naša civilizácia. Občas si vravím, že byť lovcom a zberačom by bolo nádherné. Rozhodovanie by bolo jasné... Všetko by bolo jednoduché. Teda samozrejme život by bol ťažký, ale aspoň jednoznačný, bez zbytočného balastu falošných obmedzení v podobe zákonov, noriem a nariadení.
Takže z detských túžob som si niekoľko splnil, okrem toho že som dospelý, šoférujem, zarábam vlastné peniaze tu však stále zostáva nájsť si ženu, oženiť sa, a stať sa otcom.
Možno, že moje reči doteraz vyzneli, len ako sťažovanie sa, ale tak to nie je. Verím, že zmyslom života človeka je odovzdanie svojho odkazu do budúcnosti. To sa však dá len cez veľké dielo. Niekto urobí monumentálnu budovu, iný obraz, sochu či niečo podobné... Ale najvznešenejšie naplnenie je spojiť sa s druhým človekom a spoločne stvoriť novú bytosť. Opäť je to však ideál, ktorý sa síce krásne počúva a ešte krajšie sa nad ním premýšľa, ale ťažko sa realizuje.
Možno je to len dnešnou dobou, ale život akosi ideálom nepraje.
Mladé dievčatá sotva prvý krát prebudia svoje telo, a už ho ničia náročným životom, plným alkoholu a drog.
Posvätné ideály čistoty sa opäť rúcajú v neviazanom pohlavnom živote a láska je len komerčný mýtus aby sa lepšie predávali kvety, bonboniéry, spodné prádlo alebo dovolenky do teplých krajín.
Boh je veľká neznáma a ľudia sú čoraz lenivejší vôbec odkrývať jeho tajomstvá.
Nájsť si ženu, dnes vlastne nie je ťažké, ale ako som povedal, väčšinou sa to prieči mojim ideálom, v ktorých som bol vychovaný.
Mladí muži a ženy sú unesení neviazanosťou natoľko, že každého, kto myslí na zväzky považujú za chorého.
Neskôr príde obdobie, kedy už to tempo ničenia seba nezvládajú a začínajú spomaľovať. Zväzok sa im zdá vhodný nástroj, ktorý im v tom má pomôcť... berú ho ako kotvu. Boja sa, že sami sa zastaviť nedokážu a tak sa viažu, ale nesprávne.
Ono tie zväzky ich aj zastavia, ale škody, ktoré napácha zlý zväzok na živote sú nezvratné.
Mierne znechutene sa usmievam keď takíto ľudia potom hľadajú nové zdravé vzťahy. A zvaľujú chyby na život, pričom si za to môžu sami.
Ženy sú väčšinou vo veku dozrievania a radi skúšajú svetácky zasväcovať do takéhoto života mladých chlapcov. To isté robia aj muži s dievčatami. Zrejme si myslia, že robia osvetovú činnosť, ale neuvedomujú si, že si vyberajú opäť len mladých a neviazaných ľudí, ktorým takto nenávratne zasahujú do ich cítenia a krivia tak, už beztak krivý charakter spoločnosti.
Stále sedím v koženom kresle v pracovni môjho otca... Dýcham rovnako suchý vzduch a sledujem už snáď stý tanec čiastočiek prachu.
Tak si vravím, že ak existujem ja, povedzme, že z tohto pohľadu nenormálny človek, musí predsa existovať aj niekto druhý...
Niekto, kto sa na to celé snáď pozerá podobne ako ja. Komu je tiež smutno za už mŕtvymi a stále umierajúcimi ideálmi.
Žeby bola dospelosť o tomto?! Možno som našiel zmysel svojho života! Nájsť niekoho, kto to vidí tak ako ja... Stvoriť nové ideály... také, ktoré by nezomreli. Ktoré by sa udržali v našom spoločnom diele...
Ale čo ak tento zmysel nenaplním? Čo ak to nie je zmysel?
Bojím sa.
Ale najhoršie na dospelosti je, že už nejestvuje žiadna autorita, ktorá by ma mohla tohto strachu zbaviť.
A tak musím riskovať.
Je to všetko vecou viery... Ale ja verím. Verím, že keď človek vie kam kráča, tak sa pred ním rozostúpi aj celý svet.
