A s tým oprášením starých denníkov som to myslela úplne vážne. Cestopis, ktorý sa chystáte rozlúsknuť, je zložený z poznámok troch ľudí - mojej sestry Andrei (Decko - bold + kurzíva), nášho kamaráta Borisa (Borko - kurzíva) a mňa (Boska - tak celkom obyčajne).
Na úvod... V každej krajine sa dajú nájsť nedostatky. Každé porovnávanie však zabije príchuť tej krajiny. Ak človek porovnáva, nikdy nepochopí, iba prejde okolo. Je neuveriteľné, čím sa ľudia dokážu na svojich cestách zaťažovať.
Začínajú porovnávaním cien, chutí jedla, obchádza ich strach ak náhodou nevedia, kde budú tej noci spať alebo jesť. Človek musí cestovať otvorený - nech ma to prekvapí akokoľvek, beriem to.
A takto sa to začalo...
Pôvodne sme mali ísť v máji. Keď v Kyjeve kvitnú gaštany. Ale nevyšlo to. Potom sme začali plánovať koniec augusta a vyzeralo to tiež všelijako. Až prišiel za mnou na tábore Jura a povedal: „Poď s nami na Krym.“ A mne sa zazdalo, že už ma viac nebude presviedčať, aj keď veľmi chce, aby som išla. A to rozhodlo.
Chýbalo už len málo. Bála som sa cestovať sama. Cesta tam bude v pohode - ideme predsa spolu s Jurom a Andrejom, lenže čo naspäť?
Celkom rád by bol išiel kamarát z Moravy Staníček, nakoniec ho však rodičia nepustili. Pridali sa ale Boris a Decko...
Všetko sa to začalo jedného pekného dňa v Arboréte, keď sa mi Jura s rukami založenými za hlavou povedal: „Decko, poď s nami na Krym.“
Vtedy akoby ma pichli všetky osy na svete.
Bola som rada, že sa ma spýtal, ale bolo mi jasné, že asi nikam nepôjdem, lebo môj sponzor (rodičia) bol vyčerpaný cestou do Chorvátska. Až do konca tábora som rozmýšľala, ako to doma navrhnem.
Boli sme pár dní ešte na Slovensku a pripravovali sme sa na cestu. Niekto spracovával rodičov, niekto svoj bankomat, niekto obidvoje. Pre istotu sme ešte naposledy zavolali na colnicu, či bude naša cesta na Ukrajinu naozaj len takou jednoduchou záležitosťou.
Ak mi ešte niekedy niekto bude tvrdiť, že Slováci na cestu do o Ukrajiny nepotrebujú nič, tak mu pravdepodobne asi neuverím.
Kto nemá služobný pas, potrebuje víza alebo pozvanie. Víza sú špecialita - dajú sa kúpiť pred alebo na hraniciach, ale je to drahšie. Pozvanie musí napísať niekto z Ukrajiny, dať to potvrdiť na nejakom ich špeciálnom úrade, poslať späť no a prechod hraníc by celkom teoreticky už potom nemal byť problémom.
Keď sme prišli k nám bolo všetko jasné. Andrej, Jura a my, dve segry, sme išli s našimi na pivo. Moja otázka: „Mami?“ hneď bola vyriešená. Odpoveď znela koľko, kedy a kam a už som išla. No, naši ešte celkom správne poznamenali, že máme cestovať, kým môžeme a myslím,, že nám tak trochu aj závideli. Odvahu, možno dobu a určite chuť vidieť, vedieť a poznať niečo nové.
Cesta tam...
Vyrazili sme o jednej z Piešťan. V Novom Meste nad Váhom sme ešte pribalili Borisa a už sme boli komplet - Ja, Decko, Boris a dvaja Ukrajinci Jura a Andrej. Dnes viem, že takto cestovať - spolu s Ukrajincami, bolo to najideálnejšie, čo sme mohli vymyslieť - pretože ak by sme aj boli bez nich prešli hranice, určite by sme to boli zapichli niekde v Užhorode a nevedeli ako ďalej. Okolo siedmej sme boli v Košiciach a z Košíc chodí autobus do Užhorodu každú chvíľku.
Ráno sme sa pokrčení zobudili v Košiciach. Tu sme nasadli do autobusu plného ukrajinských chlapov, ktorí k nám chodia pracovať.
Je krátko po 11 hodine, 21. 8. 1996. Sedím v okrídlenej karose so šoférom optimistom. Práve sme zastali neviem kde, no on odišiel do obchodu, a tak je dôvod na 20 minútovú prestávku. V autobuse je väčšina mužov - aj to spiacich - dvaja z nich vidia len na jedno oko a jeden z tých dvoch žmurká jedným okom zvlášť. Teplota v závislosti od času lineárne stúpa. 30 mužov sa začína potiť. Pripomína mi to arómu niekdajších šatní futbalistov... . Vyzul som sa.
No, práve som bol na WC. Neviem kde, ale ešte na Slovensku. Pred WC stál urastený jánošíkovsky vyzerajúci cigán s dcérkou. Vypýtal si odo mňa 2,- Sk, no a ja som mu ich v afekte dal. Obzeral si tú dvojkorunu ako poklad, a tak som mu chcel dať ešte jednu - aby mal sériu, no nemal som. Pustil ma na toaletu. Jednoducho kámo.
V krčme bola na obede cigánska rodina - divné, bolo ešte len 9h 30 min. No - každý vstáva inokedy. Juro mi práve povedal, že si mám dávať pozor, lebo na Ukrajine vlaky prichádzajú a odchádzajú kedy sa im zachce. Dúfam, že sa do toho 6. 9. vrátim.
Pred železnou bránou...
Všetci Ukrajinci sú už hore. Cítia domovinu. Stojím v rade na pasovú kontrolu. Nevieme, či prejdeme. Mám byť ticho. Bosa je vnútorne nervózna. Zistila že sme jediní Slováci v autobuse. Aj autobusár si až pri pasovej kontrole všimol, že sme Slováci. Jediní v autobuse!!! Mal výraz čerstvo narodeného batoliatka. Asi sa o nás bojí
Bolo to zvláštne, lebo šofér až na našej hranici zistil, že ideme s ním a trochu sa čudoval. .
Pred cestou sme dvakrát volali na colnicu, čo vlastne potrebujeme, aby sme mohli ísť na Ukrajinu. Dvakrát nám povedali, že nič, ale aj tak mi na hraniciach lepilo. Colník sa nedíval, tak som prešla ja, prešiel Boris a vtom si všimol Decko. My sme zdrhli a poslali sme tam Jura, aby to vybavil. Nakoniec vraj tvrdil, že je to jeho nevesta a vedie ju ukázať rodičom, ale aj tak si musela kúpiť taký papier ako vízum. Mala iba na dva dni, tak sme boli celí vytešení. Dodnes neviem, ak o to treba urobiť, ale pokúsim sa to zistiť, lebo nabudúce by som chcela hranicu tam aj späť prechádzať legálne.
Najväčšia zábava však bola na ukrajinskej hranici. Naše úrady sú asi niekde mimo, pretože keď sme volali na colnicu, čo vlastne potrebujeme k tomu, aby sme mohli ísť na Ukrajinu, ich odpoveď znela nič. Ale colník, ktorý ma zastavil, a mojich priateľov si ani nevšimol, ten názor nemal.
Chcel odo mňa „vaučer“ - vtedy som však ani netušila, čo to je, a tak som sa zmohla jedine na to, že som zavolala: „Jura!“. Ten pribehol a začal sa rozhovor, z ktorého som rozumela akurát, že ma tam nechce pustiť a že mám zaplatiť 10 dolárov, aby ma tam pustil na 3 dni.
Zatiaľ čo som išla do autobusu, Jura všetko vybavil. To som však netušila, že nakoniec nahovoril colníkovi, že som jeho dievča a že ma ide ukázať rodičom, ale to prezradil až oveľa neskôr.
Sranda - Boska a ja sme prešli načierno. Decko si muselo kúpiť vstupenku za 10 dolárov.
Potom už začala Ukrajina...
Je 10 hodín 19 minút. Som na Ukrajine.
Tu nie sú normálne hranice. Tu je ostnatý drôt a železné vráta. Mama mia!!!
Ukrajinci masívne ožili. Radia šoférovi. Nejako mi zvíja riťku. Ukrajina je Ukrajina. Medzi Jurom a Andrejom vznikla zvada, či na Ukrajine je alebo nie je možnosť kúpiť jogurt. Andrej vyhral, lebo A: „Ja som už videl jogurt.“
Hneď prvý obrázok, čo sa mi vryl do pamäte bol zvláštny. Z okna autobusu som videla dom, pri ňom záhradu a v nej tri pomníky. Ľudia, pochovaní nie na cintoríne, ale priamo v záhrade. Mala som z toho zvláštny pocit, ktorý už dnes neviem popísať, ale zapamätala som si ten obrázok.
Pri vjazde do Užhorodu košický vodič znervóznel a začal používať klaksón. Celý autobus ožil, cudzinci sme tu boli okrem šoféra už len my traja, ostatní už boli doma a všetci sa snažili radiť šoférovi, kadiaľ má ísť. Všeobecne sa na Ukrajine viac používa klaksón ako brzda. Šoféri sú riadni šialenci.
Ako bolo v Užhorode?
No! Peniaze sme menili načierno, v centre autobusovej stanice sa umývalo auto, žobrali deti, potraviny sa predávali na trhu, prvá stolička, na ktorú som si sadol sa zlomila atď., atď.
Fasa krajina. Trochu horšie ako u nás.
Keď sme vyliezli z autobusu, vrhlo sa na nás Cigánča a žobralo. Dali sme jej malinovku, ale nechutila jej.
Žobrajúcich cigánskych detí, mladých Cigánok s miminkami a starých babiek tam bolo veľa. Môcť tak dať, keď sám nemáš. Rozdiel medzi chudobou a bohatými je oveľa väčší, priepastnejší a citeľnejší ako u nás.
Aj taká je Ukrajina. Plná kontrastov, keď po jednej strane ulice chodia vyobliekaní ľudia a oproti nim žobrú deti a starenky. Keď popri bavorákoch a mercedesoch brázdia križovatky staré gruzoviky, autobusy a trolejbusy z roku päť a všetky tie ich volgy, lady a žigulíky, ktoré držia pohromade hádam už len kúzla. Keď pred luxusným kozmetickým salónom babka predáva cigarety (naše daňové kontroly by sa asi zbláznili).
A nad tým všetkým sa dôstojne a vážne tvári policajt. A nad tým všetkým sa drzo a verejne vyškiera mafia.
Po mojom závratnom a zábavnom výstupe na hraniciach sme nastúpili do autobusu a pokračovali do Užhorodu. Tam sme sa presunuli do vlaku.
Cestujeme do Kyjeva
Je 17 hodín 40 minút ukrajinského času. Sedíme vo vlaku, lepšie povedané chrníme smer Kyjev. Vlak podľa veterných odhadov neprekonal ešte rýchlosť 60 km/h. Je tu celkom priestranné kupé, kde sa nedá otvárať okno. Okrem smradu, horka, bordelu a nás sú tam už len 2 nefungujúce lampy, 1 fungujúca a 4 ležadlá. Záchod je komfortný, voda mokrá. Bosa hrá na gitaru a nezdravo na mňa gáni. Na konci chodby je zvláštne technické zariadenie, asi na ohrev vody, no nefunguje.
Cestovanie je tu čímsi úplne iným. Patrí k životu, pretože Ukrajina je obrovská zem. Ľudia si zbalia zubnú kefku, uterák, veci na prezlečenie, papuče a potom cestujú vlakom, niekedy aj viac ako tri dni. Vlastne nie, oni necestujú. Oni vo vlaku žijú.
Krajina je oravsko-podtatranská. Dediny jemno jednoliato šedé. Cesty staré, bahnové. Ľudia 100 a viac roční.
Chodia tu celkom pekné stvorenia. Asi to bude predsa len sen. Opäť sme spomalili - na stabilných 35 km/h.
Každý to tu má na ... Všetci sú usmievavo flegmaticky pokojní. Národným úborom je tu šuštiakový športový oblek a tenisky.
Dozvedáme sa, že na Ukrajine sú 4 typy vlakov. Najprv sú „vláčiky“ - to sú vlaky, ktoré premávajú na kratšie vzdialenosti (kratšia vzdialenosť znamená, že sa v nich nespí). Potom sú osobáky a rýchliky, medzi nimi je rozdiel iba v počte zastávok. Inak idú rovnako rýchlo a často stoja na zastávkach dlhšie ako 10 minút - majú to tak v cestovnom poriadku (dopĺňajú vodu a čo ja viem čo ešte), ktorý je vyvesený vo vlaku a presne sa dodržiava. A majú tri druhy vagónov. V 1. triede sú kupé po dvoch ľuďoch. Proste maličké komôrky s poschodovou posteľou. Klasika. V 2. triede sú kupé po 4 osoby. Tiež klasika.
Boska hrá ciťovky. V okne 1. dejstvo západu Slnka. Ticho hrá prvé husle prerušované údermi koľajníc.
Všetci sa magickým spôsobom prebudili. Prežívame prekrásny západ Slnka. Niečo úžasné. Vedľa si pán všimol, že píšem ľavou rukou - prvý kontakt s miestnou civilizáciou.
Predstav si pohľad na zasnežený nikdy a nikde nekončiaci končiar, na ktorý práve vyliezla obrovská červená guľa kotúľajúca sa pomaly dolu.
Ďalší typ vagónov nás ale na chvíľu predsa len vyviedol z miery. Je to jeden vagón, ktorý je popredelovaný na jednej strane, ako keby boli kupé, ale tie nemajú žiadne dvere. Na druhej strane je chodbička a z jej druhej strany sa tiež sedí. A okrem toho aj spí. Pretože toto sú vlaky, v ktorých sa cestuje dlhšie a tak sa v nich aj spí. Ten posledný typ vozňa je skrátka bomba. V jednom vagóne bez dverí, spí na poličkách naukladaných 54 ľudí. Štvrtý typ vlakov sú medzinárodné expresy. Tie sme nevideli. Chceli sme jedným cestovať domov, ale bolo to strašne drahé. V našej izbietke na dolnej posteli vpravo sedia Decko a Boska, hrajú na gitare. Naľavo leží Andrej píšuci denník, vedľa neho sedí Juro hladiaci spolu s okuliarmi donekonečna. Svieti tlejúca výbojka, je veľké šero vnárajúce do nás atmosféru táborového ohňa. Ticho dopisujem túto časť a mlčky sa už druhú hodinu dívam na krajinu, v ktorej je všetko možné.
Prichádzame do Ľvova. V celom vlaku je zvláštne šero. Po chodbách sa strieda potulný orchester troch dôchodcov s predavačkou zmrzliny. Oooh Watanay...
Výhodou ukrajinských vlakov je, že sa v nich netlačí veľa ľudí. Každý musí mať miestenku. A tak sa lístky kupujú dopredu a niekedy môže byť problém lístok dostať. Každý vagón má dvoch sprievodcov, ktorí skontrolujú lístok, ak chceš - predajú ti posteľné prádlo (ak si neberieš, upozornia ťa, že nemáš nárok ani na matrac) - je skvelé ak máš spacák a karimatku - nie som hygienik, ale..., a potom ťa strážia.
Koniec srandy. Sedím na kolejích, které nikam nevedou... Píšem skákano, ale práve som sa dozvedel, že nevieme, či budeme mať lístky späť. Hm, je to fasa.
Pred chvíľou som sa vrátil z WC. Neviem, či sa to dá pochopiť, ale ja som to nechápal. Mamička moja, kde som to.
Boska si práve ľahla. Predstava, že sa obáva ľahnúť si na matrac, ma riadne udivila. Je síce pravda, že matrace sú v stave obliehania živočíchmi, ale... ja som to vydržal. I keď nasilu, Juro mi ho prestrel a nevedel som, ako povedať „nie“. Hm, je ťažké žiť s pocitom, že po tebe chodí celá expozícii z entomologickej zbierky.
Vo vlaku sme sa najedli, trochu zahrali, trochu si pospali, už sa veru nepamätám koľkokrát sme boli na chodbe a ráno sme sa zobudili v Kyjeve.
Kyjev I.
Prvýkrát sme si z Kyjeva veľa neužili. Našim jediným cieľom bola sprcha u Jura v byte a záchod, pretože ak človek cestuje deň vo vlaku, musí použiť toto zariadenie - vo vlaku je to skutočný kultúrny šok.
Od Jura sme ešte volali na Konzulát, ako to teda je a čo potrebujeme, aby sme mohli zostať, kde nám opäť povedali, že nič, a tak sme si tu začali spokojne vegetovali.
Návšteva v ústave alkoholu a blesková prehliadka Kyjeva so zaujímavým spôsobom kúpy lístku na vlak. Neobyčajne pôsobil na mňa sčot plne nahrádzajúci registračnú pokladňu od Križana, no jeho princíp dodnes nechápem. Jednoducho sú to géniovia.
V Kyjeve ma trochu prekvapilo to množstvo ľudí. Ale niet sa asi čomu čudovať, veď ich je tu toľko ako na celom Slovensku. Zarazilo ma aj množstvo chudobných ľudí.
V rámci prehliadky mesta sme nakupovali zásoby na Krym. Nakupovanie je tiež sranda. Našli sme iba jednu samoobsluhu a myslím, že to bola skôr výnimka. Všade sú pulty. Pozrieš, čo chceš a koľko to stojí. Prídeš k pokladni, povieš koľko platíš a niekedy aj čo to je a číslo pultu. Potom prídeš k pultu, podáš lístok a povieš, čo kupuješ. Asi takto som pochopila princíp. Ak robíš väčší nákup, tak sa asi dosť nabeháš. Veľa sa predáva na uliciach - akože v stánkoch, pred obchodmi a vlastne asi načierno, bez pokladní, blokov...
Pri rozjímaní o zážitkoch z prehliadky nesmiem obísť monumentálny kostol, v ktorom som zistil, že život je sen zaliaty do plameňa sviečok.
Bol to nádherný pravoslávny chrám privádzajúci opustené duše k nebeskej bráne. Maľby boli ladené do modra, do popredia vystupovala postava svätca obkolesená mnohými hviezdami. Prekrásne. Hĺbavé. Dojemné. Zabudol som, kde som.
Spomenul som si na nás - na bezcieľne letiace zemské vtáky s pozostatkami chvostov. Chamtivci, sebci, mamonári rozdeľujú ľudí podľa náboženstva, politického vyznania, čísla topánok. A pritom sme všetci rovnako cítiaci, milujúci, krásni i škaredí.
Niektorí sú ale príliš smutní. Je mi úprimne ľúto ľudí na Ukrajine... Ich smútok cítiť na každom kúsku človeka. Jedine malé deti sa smejú tak od ucha k uchu. Jedine ony dokážu vnímať tú krásu, ktorú neskôr nedokážu vidieť. Je Božou milosťou zostať dieťaťom. Tak ako to vyriešime, Bože?
Večer sme boli na návšteve u Miťu. Bolo to hrozne milé, lebo Jura mu nepovedal, že sme v Kyjeve, len zavolal Miťovej žene, že k nim na večer pozval nejakých ľudí a že čo máme priniesť. Miťa sa naozaj tešil, keď nás zbadal.
K Miťovi sme dorazili neohlásení. Jediný ohlásený bol Jura a Andrej. A tí si dovolili pozvať k Miťovi ešte ďalších pár ľudí. Zaujímavé.
Návšteva to bola besná s ukrajinskou i česko-slovenskou hudbou. Páčilo sa mi tam možno z dôvodu miernej podnapilosti spôsobenej mixom ukrajinského a moldavského vína na lačný žalúdok.
Cestou naspäť sa nám podarilo rozbiť na schodoch dve fľaše piva. Vôbec nás to neprekvapilo. Naša destroy čata predtým pokazila lavičku v Užhorode, rozbila svetlo a pokazila držadlo vo vlaku a vytiahla gombík v aute Jurových rodičov.
Cesta na Krym... Ráno ma Boska päťkrát budila, až som nakoniec pochopil, že som ozaj v Kyjeve, a že to, že som doma, bol iba sen. Osprchoval som sa s predstavou, že najbližšia sprcha bude neviem kedy a kde a naraňajkoval som sa neviem čoho.
A ... išli sme. Samozrejme, že Juro zabudol, že máme kúpiť chleba, veď načo aj - ideme „len“ na 23 hodinovú cestu. Ozaj mali sme cestovať „len“ 18 hodín. Juro na stanici oznámil, že ideme - pozór - osobným vlakom na Krym. Nevedel som, o čo ide, lebo rýchlik do Kyjeva išiel 60 km/h. Takže 23 hodín cesty. Na poslednú chvíľu nám Saša doniesol 2 bagety na (slovne) štyroch ľudí a dvadsaťtri hodín cesty.
V ceste sme pokračovali smerom na Krym.
Na druhý deň sme cestovali na Krym. Lístky sme si kúpili už deň predtým a bol to super zážitok, lebo som chvíľu stála v rade sama. Ľudia tam stáli v radách veľmi kľudní, akoby zmierení s osudom a so všetkým, čo sa okolo nich deje. Chceš lístok? Treba čakať v rade. Nuž, čo môžeš robiť - čakáš. Lístok nemajú? Tak pôjdeš iným vlakom. Čo môžeš robiť? Tak čo sa zbytočne rozčuľovať, znervózňovať, stresovať...? Krásny zvyk je, že ak stojíš, zrazu ti ten pred tebou povie - Stojím pred vami, a niekam odbehne (možno pozrieť číslo vlaku alebo čo ja viem čo) a potom zrazu ten za tebou povie - Stojím za vami a tiež zmizne, a za ním sa vyparí ďalší a ešte stihne povedať - Stojím za vami. A tak tam stojíš a vieš, že pred tebou je ešte jeden, za tebou dvaja a keď príde ďalší opýta sa, či si posledný a ty mu povieš, že pred tebou je ešte jeden a za tebou dvaja a keď sa tí traja vrátia, on ich pustí. Stála som tam ako puk a nestíhala som sledovať, akí sú k sebe tolerantní a ohľaduplní. Akí sú k sebe ľudskí. Ľudia sú zatiaľ priateľskí i keď nezdravo utrápene smutní. Veľmi zaujímavo pôsobia miestne vlakové a staničné trhy, o ktorých by sa hygienikovi ešte dva roky snívalo. Náš vozeň má opäť svojho sprievodcu. Šikovný chalan. Zatiaľ, čo ľudia spia alebo jedia, on bez vody zametá - teda práši vo vagóne. Keď som chcel ísť na WC, tak ho zamkol a otvoril až po hodine. Aspoň som sa zľakol až o hodinu neskôr.
Na Krym sme cestovali osobákom (23 hodín), vo vagóne typ 3. Mali sme miesta ale spolu - v časti akožekupé, a nebolo tam ani veľmi plno. Vo vedľajšej časti cestovalo malé dievčatko s mamou. Keď všetci kamsi zmizli a zaspali, vytiahla som svoju ruštinu a trošku sme sa rozprávali. Deti sú na celom svete milé. Už ma to cestovanie prestáva baviť. A to máme pred sebou ešte asi 700 km. Super zistenie bolo, že do Jalty zo Simferopolu pôjdeme trolejbusom. Chabých 75 km.
Heslom cesty sa stáva: Choď spať, aspoň ušetríme.
Celkom sa mi to cestovanie začína páčiť. Vlak ide ticho, tichúčko, krajina za oknom sa stráca kdesi v nedohľadne. Len chvíľky medzi jednotlivými prestávkami v kurylke sa nám začínajú akosi podozrivo skracovať. Človek má odrazu veľa času a ak na to nie je pripravený, asi sa môže aj unudiť k smrti. Myslím, že sme predsa len nemali Borisovi vyložiť tie knihy z batohu.
Je 7:50 a Juro práve oznámil, že pôjdeme už len dvadsať minút. Zrána tu vládne príjemná atmosféra. Už asi pol hodinu sa Bosa, Decko a ja hádame. Asi máme ponorkovú nemoc.
Domy za oknom sú z hlinených tehál, neometené. Po uliciach chodia živí ruskí dôchodcovia s kilom odznakov na saku. Neviem, či už aj tu je rok 1996, ale v kútiku duše dúfam, že aspoň v mestách áno.
Ráno sa vedľa nás prebudila príjemne vyzerajúca, pekne oblečená, miestna devočka. V tom krásnom čiernom kostýme si ľahla na to zvláštne sedadlo a vyzerala ako celá krajina. Spiaca Snehulienka v čiernom.
Pristáli sme v Simferopole
Na Ukrajine sa všetko prepočítava na doláre. Kto by počítal tie ich nuly. V čase našej cesty sa ešte používali karbovance - najmenší peniaz bola 1.000,- (jedna koruna bola asi 6.000,-). Ale už sa pripravovala výmena peňazí.
O mene peňazí sme sa dočítali v našich novinách na tábore. Keď to Decko povedalo Jurovi, len sa pobavene usmial, že to im sľubujú už tri roky. Bol mierne prekvapený, keď prišiel domov a bola to pravda. Tak sme mu poradili, že ak si bude chcieť overiť niečo z diania na Ukrajine, nech zavolá, mi mu to nájdeme v našich novinách.
Stojím na stanici v Simferopole. Práve je tu razia na vekslákov. Juro sa pokúša zmeniť 100 dolárov. Pevne dúfame, že sa vráti - možno aj s tými dolármi. V Simferopole sme boli na káve v kaviarni. Celkom fajn.
Je tu hovadské množstvo psov. Pravdu povediac, žijú si tu lepšie ako ľudia. Včera nám Saša povedal, že z desiatich privezených áut je sedem ukradnutých. A keďže je tu na dva moskviče jeden mercedes, asi viem, čo si mám o tom myslieť.
Zmeniť peniaze vôbec nie je problém. Zmenárne sú najčastejší „obchod“ - sú naozaj na každom kroku. A pred každou je rad priekupníkov, ktorí ponúkajú samozrejme lepšie kurzy a samozrejme isté riziko.
Po párhodinovej ceste sme sa ocitli v Simferopole. Tu sa Jura pokúsil zmeniť doláče. Trochu sa mu to nepodarilo, lebo dotyčný zdrhol aj s dolármi.
Jura sa pokúšal zmeniť u priekupníka, ten vzal peniaze, zmizol a potom už len prišiel kolega, ktorý odporučil Jurovi aby sa pobral kadeľahšie, že to je všetko. A Jura prišiel o 100 dolárov.
Juro sa vrátil. Ja som bol medzitým na vlastnú päsť kúpiť dezinfekčný, no trochu drahý prostriedok - vodku Finlandia.
Zase som hladný. Už ma to fakt serie.
Juro nám oznámil, že je to tu malá Sicília
Smer Jalta
Potom nás čakala Jalta. Viac ako 70 kilometrov trolejbusom Je to asi najdlhšia trolejbusová trasa na svete, neviem, a postavili ju kvôli ekológii - vedie cez prekrásne Krymské hory.
Ak sme chceli pokračovať v ceste, bolo treba dostať sa do Jalty, a to trolejbusom. Trolejbusová stanica bola kúsok od vlakovej. Takže zase presun, Boris si kúpil tyčinku Mars.
Potrebujeme lístok na trolejbus. Ideme k pokladni a pri pokladni šofér trolejbusu, ktorý odrádza ľudí, aby si kúpili lístok, že stačí, keď sa dá jemu do vačku. Juro sa po troch nekonečných minútach nechal presvedčiť, a tak teraz sedíme načierno v trolejbuse. Vraj, keď príde revízor, je to problém šoféra, nie nás. Sranda je, že šofér zatvoril trolejbus, postavil sa do stredu, zakričal 300 tisíc a začal vyberať. V celom trolejbuse mali oficiálne kúpený lístok traja ľudia.
Cestou som ani nedýchala. Hory sú na Kryme naozaj krásne. Vyrazili mi dych oveľa viac ako more, aj keď aj to bol zážitok. Hrozne som sa tešila na hory. Vyzerali divoko, ale pritom veľmi mierumilovne a priateľsky, majestátne a obrovsky.
Keď sa na obzore prvýkrát objavilo more, boli sme všetci traja nalepení na skle okna autobusu. Vyzerali sme ako typickí turisti. Ešte vytiahnuť fotoaparáty a začať cvakať.
Cesta trolejbusom prebehla hladko, až na to, že trolejbus bola stará ŠKODA z roku 1955 a cesta trvala dve a pol hodiny. U nich chodí trolejbus medzi mestami - vážení!!!
Dostali sme sa do Jalty, kde sa nám pokazil trolejbus.
Na konci cesty sme mali obrovské šťastie. Ten náš hviezdolet z 1955 sa pokazil 40 m pred trolejbusovou stanicou v Jalte. Takže sme vystúpili a vybrali sa plní napätia na ďalší spoj, ktorý nám ale preplnený odišiel - tentoraz to bol ruský autobus z roku 1957.
Takže nastala zmena programu, čo v praxi znamenalo odchod na turistické WC rozprestierajúce sa na trolejbusovej stanici. Nebolo to až také zlé, samozrejme berúc do úvahy miestne golfové záchody - na stojáka s jamkou - na ktorých žiaľ neboli dvere, a z toho vyplývajúci pohľad na zjazdárov bez treniek bol nanajvýš dojímavý. A voda z vodovodu len smutne slzila.
V Jalte sme prestúpili na autobus. Kým sme čakali, začala búrka. Som hrozný strachopud - keď sa zablysne okamžite v duchu počítam do zahrmenia ako je búrka ďaleko a či sa blíži. Bolo to pekelne blízko. A napršalo pekelne veľa vody. Takže keď prišiel autobus k nášmu ostrovčeku sme museli prebrodiť po členky vody. A natlačiť sa do autobusu - pretože toto bol jeden z mála spojov, kde sa mohlo voziť toľko ľudí, koľko sa zmestí a ešte trochu viac. Skoro ako doma.
Keď začala búrka postupne sme presúvali naše batohy stále ďalej od kraja, pretože náš prístrešok - čakáreň na autobusovej stanici postupne zalievala voda. Keď prišiel náš autobus, už poriadne lialo a medzi chodníkom a cestou sa vytvorila pekná rieka.
Nakoľko sme na Ukrajine, prekvapeniam nebol zďaleka koniec. V Jalte sa začala prietrž mračien. Na tom nie je nič až tak neobvyklé, len naša zastávka bola na ostrovčeku medzi cestami, ktorý bol razom odrezaný vodou od okolitého sveta - a my sme sa naň museli dopraviť, lebo: Tu cestuje, kto sa natlačí .
Operatívne som si prezul šľapky na ponožky, ale pri rýchlom pokluse cez vodu som bol nútený šľapky si vyzuť a cestovať hodinu v mokrých ponožkách v autobuse.
Jediná možnosť ako sa dostať do autobusu bolo rýchlo tam utekať. Niektorí sa pri tom aj vyzuli. Boris si dokonca prezul tenisky a dal si šľapky, ale keď stál v autobuse, šľapky mal v ruke (aspoň si umyl nohy).
Aspoň tu nie je zima. Ľudia si dýchajú na krk, atmosféra ranných preplnených autobusov každého mesta len o trochu väčšieho od dediny. A ten pako Boris tu stojí len v ponožkách. A do toho nátresku prišla teta sprievodčíčka, na krku mala lístky ako havajské a tahitské ženy kvety, predierala sa pomedzi ľudí, predávala lístky a keď sa dostala až nakoniec autobusu, zavelila: Uhnite s nohami a tlačila sa naspäť. V snahe uľahčiť sprievodčíčke jej namáhavú prácu som sa pokúsila niekoľkými akrobatickými prvkami urobiť jej miesto. Tá posledná veta ma však dorazila. Boli sme mŕtvi od smiechu a všetci okolo to brali s tou ich typickou flegmatickou rozvahou ako normálny jav.
Autobus plný ľudí sa zavrel a pohol. Vtom sa ozval hlas: Davajte pokupať bilety. Kým to bol hlas, bolo to v pohode, ale zrazu sa objavila malá guľatá osoba obvešaná lístkami a hrnula sa medzi ľudí. Keď mali všetci lístky, tlačila sa späť.
Najväčšia sranda bola že lístky sa predávali vnútri za jazdy. Keďže autobus bol pre 60 ľudí a vnútri ich bolo asi 100, slalom moletnej malej typickej ruskej žienky s lístkami nemal chybu. Kričala viac ako hučal autobus a jej výzor umocňovalo rozmiestnenie rôznych druhov lístkov po tele pripomínajúce tahitské celotelové náhrdelníky z orchideí. Iný kraj, iný mrav.
Jeden pán mi stále niečo hovoril a ja som mu nerozumela. Tak som prehovorila po slovensky a mala som pokoj. Povedal, že nič nerozumel.
Po hodine som vystúpil z autobusu, vyzul ponožky a konečne nazul hodinu v ruke držiace šľapky. Boli sme v Ponizovke, v cieli našej cesty.
Vystúpili sme v Ponizovke, urobili si fotku a Jura povedal, že nás čaká prekvapenie. Keďže sme počítali s aspoň tromi hodinami šľapačky, ani sa nám veľmi nechcelo ísť. Po piatich minútach sme zabočili do lesa a po minúte sa objavil tábor.
Vystúpili sme na rozdvojke ciest. Podľa toho, ako sa Jura pozrel, to vyzeralo, že pôjdeme ešte dva dni, ale prekvapil. Nebolo to ani 5 minút a ocitli sme sa v tábore.
Miesto nášho dočasného pobytu je asi 5 minút od autobusovej zastávky v prekrásnom lesnom poraste, ktorý obklopuje skládka odpadu, kópia cigánskej osady a asi 50 metrov vzdialená veľká vojenská základňa. Skoro, ale ozaj len skoro raj.
Bolo to pár stanov, v strede jedáleň, poľná kuchyňa a milá umývárka s takými vedierkami so štuplíkom dole. Na naše podmienky vlastne dosť divočina, ale my sme hrozní komforťáci, a im to slúžilo celé leto. Striedajú sa tam ľudia, ktorí sú dobrí kamaráti a známi z práce, školy a ich známi - veľká rodina skvelých ľudí. Práve tam boli starší s rodinami a na druhý deň plánovali odchod.
Ale vážne. Okolie je veľmi pekné. V pozadí s obrovskými skalnými kolmými stenami, ktoré sa zvažujú až k moru vzdialenému 10 minút pomalej chôdze . Tesne pri mori sú sanatóriá a malé besiedky. Na moje veľké prekvapenie je tu pláž skalnatá bez morských ježkov, more čisté a menej slané ako Jadranské, turistov veľmi, veľmi málo. Zjedli sme melón a išli sa kúpať. Chalani chodievali na pláž, ktorej hovorili divoká - teda nebola to oficiálna pláž, boli tam dosť veľké skaly, z ktorých sa dalo skákať do vody, ale o ktoré ťa to mohlo aj celkom dobre otrieskať, keď boli veľké vlny. More bolo skvelé. Teplé, osviežujúce, očisťujúce a slané.
Keď sme prešli všetky tie schody vedúce k plážam, objavil sa pred nami plot. Myslela som, že je to len ukážka, ale oni preliezli a boli tu ďalšie schody, ktorými sa asi kedysi chodilo dole, ale rozpadli sa. Pohľad dole bol hrozný a v duchu som sa bála, asi preto som išla popri stene. Schody zrazu skončili a my sme k moru zliezli po celkom veľkých skalách.
Potom sme prešli na kultúrnu, teda oficiálnu pláž. Bola trošku smutná, ale to bolo asi tým, že tam bolo málo ľudí a to bolo asi tým, že už bol koniec sezóny. Ľudia s tábora priniesli veci na potápanie a chalani sa išli potápať. My sme z brehu pozorovali delfíny.
Neskôr sa chalani - Juro a Kisa potápali s bombami. Boli sme šokujúcou atrakciou. Jediní turisti od nevidím do nevidím. Túto skutočnosť si na všeobecné prekvapenie uvedomilo i more.
Na dlani nám ponúklo ochutnať z toho najkrajšieho, čo Boh na 3. deň vytvoril. Zaľúbení delfíni sa v kontraste západu Slnka a východu Mesiaca promenádovali bez plaviek za zvukov prírodných diablov. Sánky sme si išli vysánkovať a oči vyočiť. Toto umelecké predtancovanie sa do splývajúcej roviny diaľok nás priviedlo na hotelovú terasu, kde sme sa v úlohách tieňov s pohármi duševného omladnutia prerozprávali do ďalšej hodiny.
More tu vôbec nebolo také slané ako v Juhoške, aj pláž bola celkom iná. A videli sme delfíny.Boli takí krásni ,že som mala chuť skočiť za nimi a zaplávať si s nimi ale oni si odplávali preč a nepočkali ma.
Následne bola večera vrcholiaca ukrajinským a českým folkom. Trochu som sa najedol a menšiu trochu naspieval. Deň končil a nedeľa sa začala celkom, celkom „obyčajne“ .
Večer sme im trošku zahrali a zaspievali, ale keďže ráno skoro vstávali, išli spať a my sme sa išli ešte okúpať. Večerné more má svoje čaro. Vraj ak svieti mesiac, vidíš pod vodou malé svetielka. Prvýkrát v živote som mala pod vodou otvorené oči, videla som svoje biele ruky a to asi nebolo ono. Musím najprv trochu trénovať vo vani.
O 0:45 sme sa išli kúpať nahí do mora. Neopísateľný pocit bol zvýraznený blížiacou sa búrkou. Blýskalo sa a popri pláži sa potichúčky plavila jachta s dvomi tajomnými svetlami. Očakával som kapitána Nema, ktorý ma vtiahnutím do ponorky predstaví svetu túžob, nádejí, lásky a odpúšťania.
V noci sme chceli spať vonku. No chceli, nebol voľný stan, a tak sme si našli príma flek. Ale... Bola búrka. A tak sme sa museli natlačiť do dvojmiestneho iglu, ktoré je najpohodlnejšie, keď v ňom spí jeden človek, k Decku a Borisovi (ja a Jura).
V noci bola väčšia sranda. Zaľahli sme do nášho stanu, ktorý je pre 1 človeka a dva batohy alebo pre 2 ľudí bez batohov. Začala búrka, a tak sa k nám nasťahovali aj Boska s Jurom.
Po príchode späť išlo Decko a ja do igly. Boska a Juro zostali spať vonku, lenže po 10 minútach sa rozpršalo a oni prišli späť - no sám tomu ešte teraz neverím - k nám do maličkej dvojmiestnej igly. Tú sme museli samozrejme v búrke zavrieť... Navzájom sme si objímali nohy a niektorí i iné časti. Ja som - fajnovka - spal pri pootvorených dverách, takže mi celú noc pršalo na hlavu.
Boli sme ako sardinky v konzerve, ani dýchať sa tam nedalo, okrem toho ani hýbať, pretože pri každom pohybe všetko začalo premokať.
Tlačili sme sa všelijako, a samozrejme, všetko, čo sa opieralo o stan bolo mokré, bolo tam nedýchateľne a neznesiteľne horko, takže Boris otvoril zips a mali sme mokré aj nohy (a on hlavu, lebo v rámci šetrenia miesta sa otočil a kopal ma do hlavy).
O 5:30 Boske a Jurovi zaplo, že je nás tu akosi priveľa. Bude to snáď tým že od 4:35 sme nemali čo dýchať. Na vysvetlenie - späť sme išli o 4:25. Odišli, škoda, tak nám tu bolo spolu fajn! Hlavu som mal mokrú a ostatné časti tiež - prepotené. Zvyšní traja boli na tom, až na tú hlavu, rovnako.
„Spali“ sme takto asi tri hodiny, potom našťastie ľudia z tábora začali odchádzať, takže sa uvoľnil Jurov stan a zrazu toľko miesta!
Asi o piatej prestalo pršať a zostali sme v stane len s Borisom, úplne mokrí. Ale aj tak sme zaspali.
Ráno sme vstali pomerne skoro - o 10:00 hod. Žiaľ, tu už bolo 12:00. Majú tu posunutý čas. Na raňajky som sa po prvýkrát dosýta najedol, no terazky som zasek hladný. Pokúšal som sa piť miestnu vodu, ale zo strachu z omladnutia som prešiel na Finlandiu. No a keď o 15:30 zašlo slnko, odišli sme sa kúpať.
Na druhý deň som zostala strážiť tábor. Iba chvíľku, lebo sa vrátil Kisa a priviedol Boďu, Musku a Zeleného. Bola som prekvapená, akí sú mladí (Boďa a Muska mali iba štrnásť). Vyzerali staršie. A na svoj vek boli veľmi rozumní a múdri. Potom som chvíľu ešte sedela na pláži a pozerala ako sa ostatní kúpu. No a samozrejme som sa poriadne pripiekla a sčervenela, pretože som sa samozrejme zabudla natrieť - no Slováci pri mori!
Podľa chabého odhadu - na odhad používam polohu slnka, ale je zamračené, môže byť tak 18:00 hod (krymského času). Sedíme na skalách a Decko sa čvachce vo vode. Sopliak jeden. Sorry - skunk prašivý (povedala Bosa). Je tu prekrásne!!!
S Boskou sa vydávame na túru. Sprcha. Bezúspešne. Na večeru som požieral opäť sardinky, tentoraz domáce - čiernomorské. Prišlo mi z nich zle. Všetko smeruje k tomu že sa zo mňa stane Finlanďák.
O 0:00 sme sa išli - ako sa to stalo dobrým zvykom - kúpať.
V ten večer sme boli zase pri mori. Bol nádherný spln. Osvetľoval na mori cestu. Stojíš na móle a biela cesta začína pri tvojich nohách. Len vykročiť a ísť. Akoby ťa volala, no tak, len odvahu. Vykročiť a ísť. Vlny sa rozbíjajú o breh a ty máš strach urobiť niečo, čo od teba nikto nečaká. Vykročiť a ísť.
Najťažšie je urobiť prvý krok. Niekedy je dobre, ak sa pri ňom môžeš držať niekoho za ruku...
Je skutočne ťažko slovami opísať, čo spieva more pri splne. Fantastické! Jemný vietor, veľké vlny, zrkadliaca sa luna obklopené hviezdami na nebi i hladine. Nádherné siluety ľudí stojacich na okraji móla. Vôbec sa nedivím, že práve v tejto pôrodnici nebeských obrazov si našiel svoje letné sídlo ruský maliar Kuindži.
Kým som ja sedel na móle rozmýšľajúc nad nespravodlivým pomerom počtu mól a množstva ľudí na Zemi, decká sedeli na brehu, fajčili a ticho, tichúčko sa - podávajúc si pri tom fľašku červeného krymského zlata - mlčky dívali túžobne očakávajúc ďalšie prírodné divy. V pozadí vykúkali obrysy skalnatých zubov, na päte ktorých sedelo množstvo elektrických svetlušiek. No a keďže sa dokáže človek perfektne priam majstrovsky trápiť, išiel som si trošku posedieť na rozprávkovú terasu vytvorenú na skale pre prípadný príchod antických bohýň.
Ďalší deň som bola s Jurom na prieskum trhu. Išli sme do najbližšej dediny - Kaciveli. Cestou sme sa zastavili v modrom zálive, ktorý bol ozaj modrý.
Jura sa potápal a kým som sa dívala ako mizne v záplave tej priesvitnomodrej, vyťahoval zo dna kamene posiate drobnými mušličkami.
Opäť som sa zobudil skoro. O 10:00. Neviem prečo, ale tu bolo zasek 12:00. Ááále! To nie je až také dôležité. Spal som ako ruské jery, lebo Deco chcelo mať za hlavami batohy. Myšlienka hodná miestneho velikána Lomonosova. Asi jej postavím univerzitu alebo ju utopím. Hm! Skôr to druhé.
Na raňajky som zožral, nie zjedol, dva plné ešusy ryže. Jurovi sa ten môj žalúdok stále nezdá.
Cestou som videla geniálne skaly - Mačku, Mnícha, bola tam aj Panna, ale pri zemetrasení sa zosypala do mora (alebo to bol Mních? Teraz sa už nepamätám). Bola o nich taká povesť, že bol jeden človek, ktorý bol veľmi zlý a tak z neho Boh urobil pustovníka, ktorý sa nesmel dotknúť iného človeka, inak by skamenel. Stal sa z neho dobrý mních. To sa však nepáčilo diablovi, pretože prišiel o jednu čiernu dušu. Premenil sa na mačku a votrel sa do mníchovej spoločnosti. Jedného dňa pričaroval do mora pannu. Začala sa topiť a volať o pomoc. Mních vedel, že sa jej nesmie dotknúť, ale mačka na neho naliehala, že ju musí zachrániť. Dotkol sa jej a obaja skameneli. Boh sa nahneval a nechal skamenieť aj mačku. A tak vznikli prekrásne skaly - dve v mori (dnes už iba jedna) a jedna na brehu. Dnes je už zakázané na ne loziť, pretože sa rozpadávajú, ale vraj tu bývali horolezecké súťaže. A lozili tam aj frajerskí akožehorolezci, ktorí sa nezabudli podpísať - doslova - obrovskými písmenami na skalách, na miestach až neuveriteľných. Vraj s robievajú akcie na čistenie skál od týchto nápisov.
Sedím na vysokej skale a je mi dobre. Je tu rozprávkovo krásne. Na skalnatej pláži sme len my štyria a nový člen Boďa. Fúka silný vietor vytvárajúci magické vlny. V diaľke sa náručiu horizontu pokúša vyhnúť obrovská loď... zavieram oči...
... co víc si múžu, co víc si múžu, co víc si múžu přát...
Veci sa majú takto! Oni perú v mori systémom, že si oblečú rifle, vojdú do mora, potom ich otrieskajú o skalu a nechajú ich osušiť.
Návrat do lagerja sa uskutočnil o 18:00 hod. Pripravil som špagety a - verte, či neverte - osprchoval som sa pri pohľade na malého chlapčeka pijúceho zbytky z fľašiek na smetisku. Bol to veľmi milý zlatý chlapček. Následne som ozbíjal Decko o knihu a odišiel na terasu.
Krym má prekrásne pláže, ktoré sú ale veľmi zanedbané. Alebo skôr neudržiavané. Je tu veľa rozostavaných hotelov a sanatórií, ktoré ale asi ešte dlho zostanú stavbami. A existujúce - fungujúce sanatóriá sú zblízka v dosť biednom stave. A určite kapacitou nepostačujú na hory turistov. Veď len v tomto roku sa Krymom prevalila horda 40 miliónov turistov. A zanechala po sebe riadnu paseku. Množstvo odpadkov a smetísk a všademožne prírodne toalety.
Mala som pocit, že tomu vlastne chýbalo iba málo - odpadkové koše a verejné záchody. Ale aj to s tým málom by boli určite spojené veľké náklady - skládky, vývoz odpadu, kanalizácia...
A okrem toho by to znamenalo zlegalizovanie stanových kempov a s tým by prišiel ďalší nápor turistov, autá, parkoviská... A nájsť rozumnú mieru bude určite veľmi ťažké. A tak tam stoja obrovské tabule so zákazmi stanovať, parkovať a zakladať oheň, vedľa ktorých je zaparkovaný autobus a postavený stanový tábor pre tridsať ľudí... Stavby hotelov tu vyzerajú ako keby posledná smena skončila v 1991 roku. Všetko chátra. Nákladné autá chodia silou vôle, autobusy už len skáču a čmudia. Všetko funguje, ale ozaj „len“ skoro.
Asi desať dní pred našim príchodom tu zhorel veľký kus lesa. Vraj to bola sabotáž. Zostali len holé pahýle obhorených stromov. Bol to smutný pohľad. V priebehu pár chvíľ sa nádherný kus Zeme premenil na takmer mesačnú krajina. Ľudia sú poriadni somári.
Vypočujúc si rozhovor: „A čo bude jesť Boris?“ som sa prebral očakávajúc konečne inú odpoveď ako „Sardinky!“
Juro mal ísť do obchodu, no rozhodol sa pre ten istý postup ako včera - nešiel. Zostalo to na mne.
Trvalo 30 minút rezkou chôdzou, pokým som našiel unudenú predavačku a 26 regálov so siedmimi druhmi tovaru. Pestrý výber, len čo je pravda. A tak som si ho obohatil o broskyne za 70,- Sk. Som ja ale - prepytujem - hoviadko. Takže do obchodu už nejdem.
Na hory sme sa nedostali, lebo počasie nebolo dobré. Pri mori bolo síce stále teplo, občas zapršalo, ale keď som videla čierňavu, ktorá sa valila ponad hory, vždy som len povedala: V horách je zase veselo, a smutne sa lúčila s predstavou, že tam pôjdeme. Ale aspoň je prečo sa vrátiť. Tie hory za to stoja. A tak sme vegetovali 5 dní pri mori.
Sedím v igle a je búrka. Zobudil som sa asi o 14:00. Zanalyzoval som politickú i sociálnu situáciu mimo stanu a opäť som zaspal. K ďalšiemu prebudeniu došlo asi o 16:00, kedy som opätovne siahol k jedlu a naivne očakával skoré prebudenie zvyšných hybernantov.
Nakoľko atmosféra poznačená prekrásnym oblačným počasím nakazila celý tábor, ako jediný bdejúci človek som sa vybral oholiť do miestneho hotela. Čas do večere som strávil na obľúbenej besiedke, ktorej nevedno kam zmizol otcovský grécky chrám. Po večeri som nezmenil program, takže kotúľajúc sa sekundami som opäť pristál na besiedke čítajúc knihu.
Hm! Nič moc. Vstal som posledný. Povinne z lásky som sa zúčastnil demontáže miestneho prechodného pobytu. Narobil som sa, za čo som mohol ísť do obchodu. Nesmierna vďaka Vám.
Posledný deň. Tak rýchlo ešte využiť chvíľu na okúpanie sa v mori. Slnko sa na nás nie a nie usmiať, zato nás prišiel pozdraviť aspoň vietor. Vlny sú obrovské. Teda aspoň podľa nás, čo sme videli vlny maximálne tak na Váhu. Kúpanie sa medzi skalami na divokej pláži sa nám už nezdá až také bezpečné, a tak sa teda lúčime aj s oficiálnou plážou.
Neviem, či sa od tejto hygieny preventívne nevyhádžem, aby som potom nebol prekvapený. No inak je tu celkom fajn. Juro je fajn chalan. Vybavil naspäť rýchlik, takže ideme do Kyjeva len 17 hodín.
Malá jaskyňa. Neďaleko sídlil kedysi ruský maliar. A v jaskyni sídli teraz trpaslík. Je taký rozprávkový, že nemôže neplniť želania. Stačí mu položiť ruku na nos, privrieť oči, a potom... Ak človek niečo veľmi chce, ak po niečom veľmi túži, splní sa to aj bez kúzla. Ale s kúzlami to má svoje čaro.
Máme štátny sviatok!!!
Je 10:30 krymského času. Ale pekne po poriadku.
Juro o 8:00 podišiel k nášmu stanu. Ja som inštinktívne otvoril pol pravého oka a no zobudil som sa.
Rozhovor: Boris „Bosa buď ticho!“
Boska „Čo si to povedal? Decko, švihni mu jednu!“
Decko „Nešvihnem, buď ticho!“
Príklad typického ranného rozhovoru. Následná demontáž tábora už prebiehala hladko, až na to, že sme neskoro zistili, že je štátny sviatok. Ako blbci sme pracovali. Po uvedomení si tohoto nedostatku sme zmenili taktiku práce. Hm! Opäť som išiel na WC. Zvykol som si.
10:44 - prvá sa dvíha Boska, potom Decko, Juro stále nič, Juro vstáva pomaly ale isto, presúvam sa k batohu, ešte kúsok. Som na mieste. Odchádzame zanechajúc časť vyčerpaných sekúnd v Ponizovke.
Cesta späť
Do Simferopolu sme šľapali jeden a štvrť hodinu cez prekrásnu krajinu poznačenú na niektorých miestach nedávnym požiarom. Cestou sme stretli opustené stádo kôz, ku ktorému sa prihlásil náhodný pocestný: „Nevideli ste moje kozy?“ Keďže sa jednalo o muža, neboli sme jeho otázkou až tak zaskočení.
Aby sme sa určite dostali do autobusu, prešli sme peši cez Kaciveli do Simeizu. Potom Jalta, Simferopol. Tam sme ešte navštívili Jurovho brata a uja, odfotili sa s tankom, kyticou, fľašou vína a nápisom SNP - bol 29. august.
Na tunajšie pomery bežným autobusom nás to vrhlo až do Simferopolu, kde nás na trolejbusovej stanici čakal biblický žobrák poznajúci hodnotu almužny podľa čarovného biopoľa.
Bol to slepý s priesvitnými zelenými okuliarmi, asi šesťdesiatpäť ročný pán s robotníckou šiltovkou. Na harmonike osviežoval napätý vzduch cestovného poblúznenia starými ľudovými evergreenmi. Vedľa seba položenú väčšiu z látky po domácky vyrobenú tašku neustále kontroloval končekmi prstov a nájdené odrobinky majetku iných presúval do vrecka. Dohral, skontroloval. To sa neustále opakovalo.
Z pravej strany k nemu až násilne flegmatickým krokom pristúpila žena. Do tašky vložila rajčinu a papriku. Sadla si vedľa neho. V stave fyzickej pokrútenosti načúvala sonáte patriacej len jej. Potom vytiahla uhorku a posunkom ruky ho obdarúvala nie z ľútosti ale z vďaky.
„Nie, ďakujem Vám, žienka, Vy ste mi už dali dosť...!“ - odvetil hrajúc Ďalšiu skladbu svojho tmavého sveta.
Škoda, že biblický žobrák nevidel toto poetické dejstvo.
Stanica je nádherné miesto. Niektorí ľudia cestujú vo vlaku aj tri dni a potom ich prídu čakať príbuzní a všetci sa radostne zvítavajú. Vystúpiš z vlaku a okolo teba sa ľudia natešene objímajú a šťastne stískajú. Ak pozeráš z okna, je to ako super romantický nemý film so super šťastným koncom.
Stojíme na piatom nástupišti v Simferopole a uvedomujem si skutočnosť, ktorú mi oznámil Juro, že naposledy tu čakal na meškajúci vlak chabých 6 (slovne šesť) hodín. No a to som ešte nespomenul, že na jednom ležadle môžu byť až dve miestenky.
Moment, moment, práve hlásili, že ľudia majúci miestenky do štvrtého vagóna sa menia so šestnástym a číslovanie vlaku začína dvadsaťtrojkou, potom nasleduje nula atď. Neviem, čo je to za hra.
Vo vlaku sme mali miesta na boku, navyše tri hore a iba jedno dole a pri dverách do kurilky a na záchod. Sedel tam taký nervózny chalanko, ktorý stále s treskotom zabuchoval dvere, lebo boli pokazené a stále niekto chodil hore dole. Ale zato to bol rýchlik a cestovali sme iba sedemnásť hodín. Vlak nás prekvapil - opäť prišiel na minútu presne (po sedemnástich hodinách cesty!).
Je niečo po 21:00 a my sme usadili naše ubolené ľudské súčiastky na tvrdé stolice prepoteného vagóna. Máme perfektné miesto - pri dverách na WC, takže okolo nás už prešlo 49 rôznych ľudí, z toho niektorí tu boli už štyrikrát.
Je to zvláštny špeciálny vozeň, v ktorom sa nedajú otvárať okná - dokonca ani v kurylke nie. Aspoň sa ušetrí. Stačí sa postaviť na päť minút do tej minimiestnosti a človek dýchaním - teda pasívne - vyfajčí dve cigarety rôznych značiek.
Zažil som mierny srdcový kolaps. Prihovoril sa mi Ukrajinec jánošíkovského vzrastu plynulou ruštinou s výrazom tváre Tašunko Sapa pred bojom s kmeňom Čahúnov. Srdce mi bilo v slipoch. Jediné, na čo som sa zmohol, bolo: „Ja neponimaju, Juroo!! Ja neponimaju, Juroo!!“ Moje žalostné skuvíňanie prerušoval jeho Stolyčný dych, ktorý som ohodnotil tak na 1,5 - 2 promile. Juro sa postavil, no vzápätí bol knokautovaný tým, že s ním sa nikto nebaví, že on sa baví so mnou, no ja som sa s ním nebavil. V tom momente som sa už lúčil s mojím terajším výrazom tváre, no predsa len z Jura vyhŕklo - „On neponimajet tebja!“ Vtom sa mladík otočil a položil nemenej zaujímavú otázku: „Kak neponimajet? Kto on...?“ On je Slovák - vyšlo náhle z Jura, môjho anjela strážneho. Ako to dotyčný mladík začul, zdrevenel (možno preto, že bolo SNP a vedel, akí sme my Slováci hovadskí chlapi). Ospravedlnil sa mne i môjmu anjelovi a podal si s ním bratsky ruku.
Opäť som prežil!!!
Bočné ležadlá v týchto super vozňoch sú nielen kratšie, ale aj užšie. Celú noc som ležala omotaná okolo akejsi rúrky, ktorej som sa držala v nádeji, že takto z postele určite nespadnem. Hlavne v zákrutách som každú chvíľu očakávala, že sa ľudia z tých poličiek začnú zosypávať, ako keď sa nahne skrinka s knihami. Nikto nespadol. Ani ja. Všetci sa ráno prebudili ako po normálnej noci. Ja nie.
Nádherným zážitkom bola pre mňa nočná zastávka, kde sme až 15 minút stáli vonku na nástupišti a prežívali zvláštne divadlo, kedy nie my sme chodili po trhu, ale trh chodil okolo nás. Ťažko nájsť slová na vyjadrenie toho nočného zázraku. Ocitol som sa v ďalšej kapitole Rozprávok Tisíc a jednej noci. Dýchal som ticho, spomalene, aby som ich náhodou nevyrušil. Boli rovnakí a predsa iní, chudobní, krásni. Chcel som od každého niečo kúpiť, každého zastaviť, no bál som sa pohnúť. Čo tak naučiť sa tú hru na pohyblivý trh.. jablako, slívy, mineralnaja vada...???
Pomaly začíname byť tichší. Únava? Možno čakanie na koniec toho všetkého. Každý sa snaží v hlave uchovať čo najviac. Ako je dobre Borisovi, že si písal ten blbý denník! Něco končí, něco co nejde zpátky...
Otlaky na zadku a dva dni cesty pred sebou. Bosa už asi hodinu vrzúka „optimistické“ pesničky. Juro si od radosti odrezal rukávy z trička. 10 cm odo mňa sú dvere, ktoré už asi 150 krát dnes buchli (zase). Ony sa totiž nedajú zavrieť. Zasek buchli.
No, je to tu jedna veľká rodina. Ľudia chodili v noci v županoch, šľapkách, umývali sa v tej zasranej umývárke, ktorú dnes radšej čímsi posypali. Okolo tretej hodiny v noci tu bola náramne zábavná debata. Na zastávke pristúpili ľudia a na jedno miesto ich bolo zrazu priveľa. Ale to nič, ja som aj tak nemohol zaspať. Smradu tu bolo v noci toľko ako pary, keď vystupuje Peťo Nagy. Veď 60 párov topánok a 60 spotených tiel bez otvoreného okna robí svoje. Tak sme tu. Pomaly ako slíže sa ťaháme z vlaku. Nechce sa mi, nechce... Nadešel asi poslední den...
Zázrak - 3. div Ukrajiny - opäť sme prišli na minútu presne o 13:08. V eufórii príchodu do Kyjeva sme zabudli vo vozni č. 5 gitaru. Sebapozorovanie našťastie v našom prípade výborne, takže sme tento náš omyl spozorovali pomerne skoro. Následne sme si to švihli k Jurovi, kde som pod sprchou s úžasom empiricky zistil, že to vo vlasoch nebol svrab, ale len špina neznámeho pôvodu. Mrzí ma, Decko i Boska, že ste sa mi museli v nich hrabať. Ale čo už. Ja som sa obával, že to je vážnejšie.
Kyjev II.
U Juru doma bola už aj jeho sestra. Teplá strava, sprcha a znovu sme boli ľudia.
Asi o 17:30 sme sa vydali do podvečerných, večerných a nočných ulíc Kyjeva.
Bolo to nezabudnuteľných päť hodín v samom srdci mesta, ktoré sme ukončili na kávočaji u Miťu, tak okolo 0:15 ráno.
Vyšli sme z metra a našli si miesto na terase starého historického skvostu - bol tam malý barík. Zakiaľ oni objednávali, ja som vykupoval trh s CD-čkami. Vyzeralo to tak, akoby som sa obchodníkom páčil. Priali mi totiž veľa šťastia, zdravia atď. Z baru viedli kroky do lona Kyjeva.
Na námestí je stĺp, na ktorom je napísaná vzdialenosť do všetkých hlavných miest na svete. K nám je to krásnych Šeherezádiných tisíc a jeden kilometrov - ako tisíc a jedna noc.
Asi sme predsa len neboli nikde. Bol to pravdepodobne všetko len sen z veľkej rozprávkovej knihy. Bratislava je od tohoto bodu vzdialená presne tisíc a jeden kilometer - milá Šeherezáda, čo Ty na to?
Na 30 stupňoch a 31 minútach východnej dĺžky a 50 stupňoch a 27 minútach severnej šírky stojí socha svätého Michala - patróna Kyjeva. Je umiestnená na takom morovom stĺpiku. Pre päte sa rozširuje ako medený svah a do neho sú vyryté mená hlavných miest sveta so vzdialenosťami od svätého Michala Kyjevského.
V okolí stĺpika sú lampičky a pred nimi názvy miest na Ukrajine so vzdialenosťami od tohoto miesta. Lampičky jednotlivých miest sú v smere ich polohy v tej záhadnej a krásnej „U“krajine.
Centrum Kyjeva dýcha históriou. Privrieš oči a zrazu počuješ, ako po hrboľatých cestách hrkoce koč. A zrazu ti prebehne po chrbte mráz, pretože máš pocit, že si tu už niekedy stál. Prehliadka námestia, katolíckeho kostola s veľmi malým počtom ovečiek v ňom, bývalého Leninovho múzea, monumentálneho domu Komsomolcov ale hlavne miesta zrodu Kyjevskej Rusy s nádherným výhľadom na Kyjev v objatí lúčov zapadajúceho Slnka. Je to mesto plné fascinujúcich parkov, historických budov, ramien riek a čuť, čuť nedostatkov.
Tak teda Lysá hora. Miesto, kde si dávajú rande európske čarodejnice. A znovu ten závan čohosi tajomného, čo človeka nenechá pokojným. Privrieť oči...
Späť sme išli starobylou cárskou historickou uličkou, v strede ktorej sa nachádza divadlo so zaujímavým príbehom:
Hrávajú tu - podľa Jura - výborné divadelné hry. A Keďže Juro i Andrej sú fajnšmekri, vybrali si z ponúkaných umeleckých skvostov tú naj a kúpili lístky. Ale - a tu je očakávaná zápletka - ich priatelia tam chceli ísť tiež, lenže im chýbal práve jeden lístok. Spolok dobrých sŕdc sa pozná po perí, takže im naša vydarená dvojica jeden lístok dala. Zvyšný predali, lebo - ako je v dobrom svete zvykom - nemohli ísť dvaja, z čoho vyplýva, že skončili v krčme. Divadlo je určitou formou lásky a k nej patrí bezpodmienečne vernosť, vytrvalosť a humor. To tretie majú obaja vrodené a prvé dve vlastnosti sa ich držia ako kliešte, lebo i napriek tomu, že podobná príhoda s malými obmenami sa pri tej istej divadelnej hre ešte zopakovala, zostávajú naďalej verní a pevne veria, že ich dlho očakávaný umelecký zážitok neminie. Držím palce. Ozaj, čo tak kúpiť tri lístky... Ale som drzí?!
Všade bolo veľa ľudí - skvelý nočný život veľkých miest. V podchodoch hrali muzikanti, pri fontánach kreslili maliari portréty a žongloval artista (vždy sa akoby zasekol a keď mu niekto hodil ďalší peniaz zase na chvíľu pokračoval), zašli sme do krčmy a pripili si na Cypove narodeniny.
Skončili sme v miestnej krčmičke. Oslávili sme tu Cypove narodky, žiaľ bez Cypa. To už bola úplná tma, alebo sa mi to len zdalo. lebo to víno na lačný žalúdok mi zase vrazilo do hlavy. Po 50 metroch Jurovi napadlo, že sa vrátime na miesto zrodu Kyjevskej Rusy. Aby to nebolo fádne, išli sme zubačkou s pohľadom na prístav užívajúci si nočný život. Cesta sa pretiahla až na terasu, ktorá nám na dlaniach ponúkla zaspávajúce hlavné mesto. Nepochopiteľné! Jediné, čo mi tam vadilo, bola jemne, zasnene, osvetlená obludná asi 20 m vysoká a pri zemi 80 m dlhá hliníková pseudodúha. To aby sme nezabudli, kde sme.
Ten deštrukčák Boris hodil na zem batoh a zmenšil naše zásoby tekutín na túto prestávku na polovicu. Zostala jedna cola a jedno pivo. A CD-čka obliate zmesou coly a piva.
V noci je každé mesto krajšie. Všetky tie svetlá ako by zatienili, čo nemá byť vidieť a ukázali len to pekné. A Kyjev je veľmi pekný. Človek si vlastne ani neuvedomuje, že je tu takmer celé Slovensko ľudí (4,5 milióna, Bože akí sme malí a ako sa nafukujeme).
A človek si ani neuvedomuje, že je tak ďaleko. Skôr má pocit, že kdesi za rohom je dom.
Krásne zasnené zastavenie pri fontánach námestia s javiskom s veľkým množstvom túžiacich ľudí zdvojnásobeného počtu tieňov.
Kráčali sme jednou z tepien podzemia kyjevského centra. Z pološera vystupujúca mierne predklonená postava dvíhajúca usmievavé hlboké prosebné oči plné neurčitej nádeje z ďalších blížiacich sa krokov. Obkolesený svätou aurou nevinného anjela strážil dve nevysoké kôpky kníh, o ktoré sa opieral odkaz pre mŕtve okoloidúce duše pohyblivých schránok. Nadčasové nehmotné pásmo vesmírneho sebaklamu, kde na okamih prestali biť moje vnútorné hodiny. Prosebne sa díval a ja na neho. Chcel by som aj ja niekedy ticho stáť, počúvať kroky obkolesený myšlienkami s odkazom: „Kúpte si moju prvú knihu.“...
Nekúpil som si ju, ale to vlastne nebolo ani dôležité, však môj milý zadumaný Victor Hugo.
Pokus zopakovať prvý večer u Miťu sa nevydaril. Žhavili sme telefóny, do ktorých netreba nič hádzať, ale nikto z ostatných nepozvaných nebol doma. Pomalý presun na druhý breh Dnepru. Nechcelo sa mi, nechcelo... Trebárs uveriť, že to bolo všetko.
K Miťovi sme prišli asi o 23:20 a spravili sme im obrovskú radosť, kúpili sme im kinderká, čo ich zabavilo tak na 20 minút. Pár chruščovov a presun k Jurovi do horizontálnej polohy. U Decka a mňa bol ten prechod čuť, čuť komplikovaný, lebo sme nevedeli rozložiť posteľ. Ale... a bolo ráno.
Na druhý deň sme odchádzali...
Ráno sme išli na metro a potom k vlaku. Stihla som sa ešte strepať zo schodov, ešteže som si tú nohu nedolámala. Posledné foto a potom už cesta domov. Tentoraz sme nemali miesta pri WC, ale každý inde. A všetci hore.
Vo vlaku sme boli hviezdy vagónu. Nemali sme miesta pohromade, navyše opäť všetci hore a bezradne sa tmoliaci cudzinci rýchlosťou blesku upútajú pozornosť. Asi po pol hodine sme už nadviazali prvý kontakt a o chvíľu sa s nami bavil celý vlak. A my (dovtedy nehovoriaci po rusky, lebo Jura vie dobre po slovensky a všetko vybavil) sme sa drzo v ruštine púšťali do zložitých debát o politike, ekonomike, právach a postavení žien a všelijakých filozofických tém.
Keďže po čase sa stávajú všetci jednou veľkou rodinou a my sme boli na rôznych miestach vo vozni, stali sme sa aktívnou súčasťou divadelnej hry, v ktorej má každý len svoje Ja a ležadlo. Asi o 17:00 sa nám prihovorila trojčlenná rodinka hrajúca karty s Ním. On - asi 45 ročný aktívny účastník bojov v Afganistane. Predstavili sme sa, prehovorili na tému ľavoruký Boris a pustili sa do logických hier. Fasa. Potom sa začal rozhovor v mojej „izbe“ s Nataškou a jej mamičkou, Ním a ešte jedným mužom. A skončilo to tým, že sme sa poznali s pol vozňom. Boska vo fajčiarni pri pokuse vytiahnuť zapaľovač, bola okamžite obklopená množstvom horiacich plamienkov zažigaliek. Nádherné...
Všetci na nás boli veľmi milí, asi sme mali šťastie. Na začiatku sa s nami bavilo jedno kupé, ale večer nás už pozývali aj do ostatných a všetci sa s nami chceli rozprávať.
Bol to skvelý zážitok, pretože dovtedy akoby nás Jura držal od ľudí a strážil pred nimi, myslím, že sa o nás bál. A zrazu sme tu boli sami, obklopení množstvom ľudí, trochu bezradní, ale zato drzo sebavedomí. Nejako bolo, nejako bude...
Boli to ľudia - známi na pár hodín - spomienky odchádzajúce nocou do svetlej komôrky večnej vďaky. Opíjali sme sa trápením ukrajinských žien, bolesťou dlaní, ťažkým životom a nádhernou hrdosťou týchto kvetov neumierajúcej nádeje v to tajomné prebudenie v spravodlivosť. Asi o polnoci sme zaspali nocou lúčenia.
Užhorod
Ráno bolo rýchle, nečakané. Odchádzali sme z vozňa poslední, smutní Jeho nočným odchodom. Bol super. Ranné uvítanie Užhorodu s pohľadom na malé kvíkajúce prasiatko vo vreci, ktoré niesla starenka, bol síce krutý, no posledný čierna moment Ukrajiny. Príchod na autobusovú stanicu s krívajúcim Deckom bol pomalý, no plný očakávania ako... Nakoniec to bolo - hm! noo! - myslím to vážne - taxíkom. Za nepatrných 50 dolárov.
Mali sme už iba doláre, tak sme sa dohodli, že pôjdeme taxíkom. Ale za 50 dolárov nás nikto nechcel zobrať. Až nakoniec prišiel taký pán a vzal nás. Bolo to asi najlepšie, lebo autobusom by sme museli ísť cez colnicu so všetkými batožinami.
V Užhorode sme zistili, že už nemáme ukrajinské peniaze a doláre pravdepodobne nevymeníme, lebo je 7 hodín a nedeľa. Boris vymyslel riešenie - taxík. Nechala som sa presviedčať, ale pri predstave, že mením peniaze u vekslákov a potom celkom sama kupujem v pokladni lístky a dohadujem sa s tetuškou, že to chceme čím skôr a najlepšie vedľa seba, som rýchlo podľahla. Myslím, že by som lístky na autobus kúpiť v pokladni nedokázala.
Vyvolali sme mierny rozruch, keď sme sa pokúšali presvedčiť taxikárov, že sme len traja a tak nám musia dať zľavu. Nakoniec sa nad nami jeden zľutoval s tým, že vezme na Slovensko na nákupy svoju ženu.
Zmenárne nefungovali s výnimkou chodiacich, autobusy boli plné, tak sa našiel taxikár, ktorý nás odviezol o 10 dolárov lacnejšie ako iní. Na aute nemal žiadne označenie TAXI, žiadny taxameter. Po zatvorení dverí som začínal mať mizerný pocit pri predstave prípadnej namierenej zbrane na nás. Povedal, že vezme ešte svoju ženu, no pri tajuplnom kľučkovaní ulicami som strácal i najmenšiu nádej na šťastný návrat. Mrzelo ma, že som vlastne baby na ten taxík nahovoril. Zrazu zastal pred nejakým domom a odišiel pre „manželku“. Ja som prískokom vytiahol vreckový obranný nožík a sadol si na bojové miesto. Baby mlčali. Objavil sa s dvomi veľkými taškami plnými pivových fľašiek a potykali sme si - no predsa s Vasjom, naším taxikárom - začala perfektná cesta domov.
Taxikár bol starší pán, bol veľmi zhovorčivý a milý, aj keď som mala pocit, že so všetkými otázkami sa obracia iba na Borisa a otázky nás báb si ani veľmi nevšíma. Dosť nám pomohol na hraniciach, pretože tam skoro všetkých poznal, aj keď nás mrzelo, že sme ho trochu zdržali s vybavovaním víz.
Prešli sme dvomi kontrolami a pristúpili k colníkovi, ktorý sa s debilným pohľadom vytratil i s našimi pasmi. Po 20 minútach prišiel i s nadriadeným mozgom, ktorý oznámil, že Deco môže odcestovať, Boska a ja nie, lebo nemáme pečiatky v pase, teda vlastne nie sme na Ukrajine. Jediné riešenie bolo kúpiť si za dva a pol dolára priepustku von tzv. valšar, ktorý mňa ako človeka ukrajinskej štátnej príslušnosti uvoľňuje na dva dni na Slovensko pod podmienkou, že mám kde bývať. Zajtra musím ísť naspäť.
Cez colnicu to bolo dosť hrozné. Keď zobral colník do ruky naše pasy, len sa chvíľu díval, potom sa spýtal, kde máme víza. Po chvíli odišiel a vrátili sa dvaja. Jeden prečítal v pase moje meno a že môžem ísť. Boska s Borisom tam stáli a pozerali sa. Potom povedal, že si majú kúpiť víza. Ujo taxikár išiel s nimi. Predali im víza na dva dni na Slovensko. Tak sme sa pobavili a potom už konečne domov.
Keď nám colník chcel dať výstupnú pečiatku, zistil, že nemáme vstupnú. Dosť sa čudoval, ako sme sa dostali do krajiny a my sme ho presviedčali, že normálne, cez colnicu. Deckove víza sme zatajili, aby sme nemuseli platiť pokutu, za dni, na ktoré nemala vstupenku. A keďže ona jediná mala aj pečiatku v pase, boli ochotní ju pustiť domov. O nás s Borisom sa najprv radili, a potom nám poradili, aby sme si kúpili víza. Boli veľmi milí, vôbec nie protivní a skoro stále sa usmievali, takže som sa vôbec nebála.
Cestou sme sa zastavili v Michalovciach a kým ujo Vasja so ženou nakupovali, my sme sa ako blázni prechádzali po supermarkete.
Chvíľu sme si krátili čas aj hľadaním WC. Bolo normálne, tak sme sa čudovali, že sme to skoro nestihli.
Šťastne sme dorazili do Košíc, kde nám išiel asi o 10 minút vlak. Dokonca sme si kúpili aj miestenku, ale nakoniec sa nám nechcelo hľadať ten náš vagón - vlak bol aj tak prázdny. Nevedeli sme sa vynadívať z okna. U nás je ozaj pekne.
Na koniec...
Je to krajina s úžasnými možnosťami, v ktorej som - ako povedal colník ani nebol (a možno mal i pravdu).
Milujem tú krajinu. Je nádherná, veľká, plná priateľských ľudí a priateľov. Keď som tam bola pred rokom, dúfala som, že sa tam ešte vrátim. Dnes viem, že sa tam vrátim.
Škoda, že sme neboli v horách, ale možno na budúce.
P.S. Aby som nezabudol, ďakujem Ti Juro za stavebný materiál Made in Ukraine odpočívajúci toho času v pokoji na našom balkóne.
Zobrať si na skoro dva týždne nás troch na krk, to je hrdinský čin. Vieš, že sa celkom divím, že sa nám nepodarilo ani raz Ťa poriadne vytočiť?
Venované Jurovi, ktorý to s nami vydržal...
