Rodičom sa človek nenarodí, byť rodičom sa treba naučiť. A tak sa učíme. A doteraz sa mi zdalo, že náš „malý“ mohol byť s rodičmi, čo mu boli pridelení celkom spokojný.
Lenže dnes som to akosi nezvládla.
Deň sa nám totiž začal už asi o druhej v noci, keď sa nášmu zlatíčku pravdepodobne snívalo o novom vláčiku, čo dostal včera od babky.
„Mama! Miško ide hlať vláčikom!“ ozvalo sa z postieľky.
V polospánku, som vybehla do detskej izby a dúfala, že bude stačiť pohladkať po chrbátiku a potom sa pregúli na druhý bok a znovu zaspí. Nezaspal. Vláčiku došla baterka asi o štvrtej. Mne už päť minút po druhej. Potom našťastie zaspal. Ale ráno stál presne ako hodinky o pol ôsmej pri posteli so slovami: „Mama, zobuď!“ Dalo sa čakať, že dnes ani jeden z nás nebude vo svojej koži.
A to som len nedávno čítala o oprávnenosti hnevu na deti a tešila som sa, že v príkladoch, ktoré sa v článku objavili som sa nespoznala.
„Napočítajte do 10 a zareagujte pokojne...“ radili múdri, skúsení...
Nuž, nestihla som ani do tri a moja ruka pristála na zadku prekvapeného drobca. „A už toho mám dosť,“ zaklincovala som výchovný proces, kým som sa stihla (ako odporúčali) – zamyslieť nad sebou, či je to naozaj také hrozné.
No nebolo, samozrejme. Veď si len k obedu vypýtal už šiestu lyžičku, pretože potreboval: „Ešte dluhúúúú!“, kým ja som potrebovala, aby sa čo najrýchlejšie najedol, lebo o jednej máme byť u lekárky na očkovaní.
Hrozné to začalo byť až vo chvíli, keď sa po malých líčkach začali kotúľať slzy a ozvalo sa: „Mama hnevá na Miška.“
A teraz si sypem popol na hlavu. A dušujem sa, že sa už nikdy nedám rozladiť. Tak ak by náhodou áno, potom do mňa hoďte tým kameňom. Už dnes nás čaká prvá skúška. Ešte pred odchodom k lekárke totiž: „Miško kopkal nohami a vláčik nefunguje.“ Tak dúfam, že to bude len tá baterka.
