Nasledoval by príbeh. Príbeh nič netušiacich ľudí, ktorí si v novej štvrti postavili domy a rozhodli sa tu žiť. Detí, ktorým školu postavili priamo na bývalej skládke. Príbeh miesta, ktoré bolo časovanou bombou, čo vybuchla. Hoci zápach sužoval obyvateľov už od samého začiatku, nikto nič nerobil. Toxické čierne bahno začalo presakovať do základov školy a pivníc neďalekých domov. Obsahovalo vyše dvesto chemických látok, vrátane dioxínov. Objavili sa zdravotné problémy, vzrástol počet ochorení na rakovinu. Zo šestnástich tehotenstiev sa v nasledujúcom období narodilo iba jedno zdravé dieťa. Štyri skončili potratom, dve deti sa narodili mŕtve a deväť deformovaných. Príbeh mestskej časti, ktorá nakoniec musela byť evakuovaná. Počet presídlených rodín sa postupne vyšplhal na vyše 1370. Končil by šestnásť rokov trvajúcim súdnym procesom a pokutou 129 miliónov dolárov za vyčistenie Love Canal. A možno otáznikom, či to tak muselo byť. Píše sa rok 1980. Buldozéry navážajú zeminu na skládku chemickej továrne Istrochem na poli medzi Vrakuňou a Ružinovom v Bratislave. To by mohla byť prvá scéna z ďalšieho filmu.Približne 90 ton toxického odpadu by v ďalšom zábere zmizlo pod vrstou hliny. Ďalší obraz – približne o 25 rokov. Začínajú sa stavať prvé nízkopodlažné byty. Film by bol nakrútený podľa skutočnej udalosti. Volal by sa Zóna Podpriehradná – časovaná bomba.
