Historické príčiny konfliktu na Ukrajine podľa dejepisu

Pokus o historickú analýzu konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskou s využitím obrazových prameňov z dejepisu.

Historické príčiny konfliktu na Ukrajine podľa dejepisu
Záporožskí kozáci píšuci list osmanskému sultánovi od Iľju Repina (Zdroj: Google Seach Images)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (38)

Historické príčiny konfliktu na Ukrajine podľa dejepisu

Pre mňa ako učiteľa dejepisu na bilingválnom gymnáziu je súčasťou mojej práce nielen vysvetľovať minulosť, ale aj príčiny udalostí v súčasnosti. Tak ako pri viacerých dramatických udalostiach som obetoval plánované učivo, aby sme so študentmi v škole diskutovali a osvetlili prečo sa to vlastne stalo a aké sú perspektívy. 24. februára 2022 napadlo putinovské Rusko nášho ukrajinského suseda. Okrem terajších študentov mi napísali aj absolventi, ktorým chýbajú takéto analýzy a rozhovory. Preto som sa rozhodol napísať tento elaborát, v ktorom sa pokúsim stručne popísať najmä historické mapy a ďalšie obrazové materiály, ktoré urobia krátky exkurz do dejín Ukrajiny a Ruska a pokúsia sa vysvetliť podstatu súčasného konfliktu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kyjevská Rus a ruské kniežatstvá v 9. – 11. storočí.

Kyjevská Rus
Kyjevská Rus  (zdroj: Google Images Search)
Varjagovia na Rusi
Varjagovia na Rusi (zdroj: Google Search Images)
Ruské kniežatstvá v 12. storočí
Ruské kniežatstvá v 12. storočí (zdroj: Google Seach Images)

Východní Slovania začali formovať svoje ranostredoveké kniežatstvá v rovnakom čase ako naši predkovia a tiež v tom mali prsty cudzinci. V Novgorode sa usadili švédski vikingskí obchodníci, ktorí zároveň vojensky pomohli miestnym iľmenským Slovienom a vodca tejto družiny Rurik bol zvolený za pána Novgorodu, pričom založil dynastiu, ktorá expandovala po veľkých riekach až na juh k Čiernemu moru. Prechádzala cez územia východoslovanských kmeňov Krivičov, Radimičov, Drevľanov, Poľanov, Tivercov, Vjatičov, Severianov, či Bielych Chorvátov a Volyňanov. Švédi, Slovanmi nazývaní Variagovia, sa rýchlo asimilovali, a tak sa z Ingvara stal Igor, či z Olafa Oleg, no stále sa nazývali svojím pôvodným severským menom Rusi. Tento názov začali aj slovanské kmene používať, aby sa označili za súčasť rurikovského štátu. Za čias Vladimíra I. sa tzv. Kyjevská Rus rozliehala od Ladožského jazera na severe až po hranice Byzantskej ríše na juhu. Po smrti kniežaťa Jaroslava Múdreho sa Kyjevská Rus rozpadla na menšie kniežatstvá ako Vladimir, Suzdaľ,  Rostov, Novgorodskú republiku, či nám susediacu Halič. Zaujímavé je, že tieto oblasti aj po mnohých rokoch používali názvy ako Malá Rus, Veľká Rus, Biela, či Červená Rus. Otázka pre dnešné dni vyvstáva z hľadiska ukrajinskej a ruskej historiografie, ktoré určujú, k čomu sa ich politici hlásia, kde hľadajú počiatky štátnosti ich krajín. Samozrejme, otázka interpretácie dejín sa nedá limitovať len na štátnu príslušnosť, mnoho historikov z jednej krajiny môže mať iné prístupy a terminológiu. Keď sa pozriete na obidve mapy je zjavné, že len veľmi malá časť kmeňových častí Kyjevskej Rusi na severe patrí do etnickej a teritoriálnej mapy Ruskej federácie. Západné časti ležia na území súčasného Bieloruska a južné tvoria takmer celú Ukrajinu. Je zjavné, že z týchto kmeňov sa v tejto dobe začali formovať budúce národy východných Slovanov, no tvrdiť, že to boli buď Rusi, alebo Ukrajinci, je scestné, nesprávne a predčasné. K tomuto štátu sa teda môžu hlásiť všetky tri národy, no ani jeden si ho nemôže uzurpovať iba pre seba. Dokonca aj najzápadnejšia časť východných Slovanov, ktorá osídlila Karpaty, od 10. storočia sa dostala do Uhorského kráľovstva a nikdy nebola súčasťou Ruska, sa nazývajú dodnes Rusínmi a toto územie aj my nazývame Podkarpatskou Rusou.      

SkryťVypnúť reklamu

Východná Európa v 11. storočí.

Východná Európa v 11. storočí
Východná Európa v 11. storočí (zdroj: Google Seach Images)
Satrický meme o Kyjeve a Moskve v 11. storočí
Satrický meme o Kyjeve a Moskve v 11. storočí (zdroj: Google Seach Images)

Táto mapa je obzvlášť užitočná, pretože ilustruje etnolingvistické a štátne usporiadanie východnej Európy v tomto období. Územie ruských štátov opäť zaberá len západný okraj dnešného Ruska, no väčšinu Bieloruska a Ukrajiny. Územie dnešnej Moskvy ležalo na samom okraji, periférii, kde na východe ležali ugrofínske, uralské, či turkické kmene. Za pozornosť stojí ešte pomerne veľké územie baltských kmeňov na západe, ktoré v ďalšom období bude čakať dobyvačná kampaň Rádu teutónskych (nemeckých) rytierov. Pre súčasnú situáciu je dôležité územie na juhu, nad Čiernym morom. Krymský polostrov ešte stále držala Byzantská ríša a aj po 1700 rokoch od ich starovekej morskej kolonizácie tu žili najmä Gréci. Veľký štát na dnešnej južnej Ukrajine a v Novorusku je bývalý Chazarský chanát, ktorého multietnickí a multináboženskí obyvatelia boli najmä turkického pôvodu a veľká časť prijala dokonca judaizmus, čo prinieslo v súčasnosti nelichotivú antisemitskú prezývku Židov – Chazari. V tomto období však už bola zničená útokmi Kyjevskej Rusi a obsadená nomádskymi Pečenehmi. Obrázok nižšie je síce snahou o urážku Rusov a pochvalu Ukrajincov, no v podstate vystihuje situáciu, keď dva národy odlišne interpretujú svoj pôvod, resp. sa snažia o prisvojenie si prvenstva.    

SkryťVypnúť reklamu

Mongoli, Zlatá horda a Krymskí Tatári v 13. – 17. storočí

Mongolský vpád na Kyjevskú Rus v 13. storočí
Mongolský vpád na Kyjevskú Rus v 13. storočí  (zdroj: Google Seach Images)
Zlatá horda
Zlatá horda (zdroj: Google Seach Images)
Krymský chanát v 16. storočí
Krymský chanát v 16. storočí (zdroj: Google Seach Images)

Prvá mapka ukazuje vpád Mongolov na Rus. Mongolskú ríšu založil na začiatku 13. storočia chán Temüdžin a jeho vnuk chán Batu zničil Kyjev a podrobil si ruské kniežatstvá na juhu a na dlhé storočia museli dobyvateľom platiť tribút. Na druhej mapke už vidno jednotlivé mongolské chanáty v 2. polovici 13. storočia a pre našu témy je dôležitý chanát Zlatá horda. Aj tento multietnický konglomerát výrazne ovplyvnil vývoj Rusov a Ukrajincov. Slovania na juhu, teda v centre bývalej Kyjevskej Rusi sa niekoľko storočí formovali oddelene od severných príbuzných a pomaly sa tam začal formovať slovanský, pravoslávny a stavovský národ záporožských kozákov, ktorí budú neskôr tvoriť jadro ukrajinskej etnicity. Mongoli so sebou priniesli aj viaceré etniká z Ázie, či južného Uralu, ako napríklad Tatárov, ktorých nielenže miestni stotožnili s Mongolmi, no získali Krymský polostrov, kde si založili vlastný chanát. Ako vazali osmanských Turkov si ho udržali až do konca 18. storočia! Práve boje medzi krymskými Tatármi a Osmanmi na jednej strane a ukrajinskými kozákmi a Poliakmi na druhej boli kľúčovými pri delení Ukrajiny v novoveku. Od Krymu po Kaukaz by ste teda v tej dobe našli len málo Slovanov. Na severe sa však okrem Novgorodu začal v 14. storočí formovať nový malý ruský štát na riečke Moskva. Až tu budú počiatky súčasného Ruska a etnogenézy Rusov. Teraz si však odskočíme trošku prekvapujúco na západ, pretože vývoj Poľského kráľovstva a jeho únie s Litvou výrazne ovplyvnil nielen etnogenézu Bielorusov, ako aj náboženský a geopolitický vývoj kozáckeho štátu ako základu budúcej Ukrajiny.   

SkryťVypnúť reklamu

Poľsko a Litva v 11. – 18. storočí.

Poľsko za Boleslava Chrabrého
Poľsko za Boleslava Chrabrého (zdroj: Google Seach Images)
Únia Poľska a Litvy v ranom novoveku
Únia Poľska a Litvy v ranom novoveku (zdroj: Google Seach Images)
Tri delenia Poľska
Tri delenia Poľska (zdroj: Google Seach Images)

Tri mapky z počiatku, vrcholu a z obdobia úpadku Poľska v stredoveku a novoveku pekne ilustrujú ako ďaleko medzi Baltov a východných Slovanov zasahovalo toto katolícke kráľovstvo západných Slovanov. Na prvej mapke zo začiatku 11. storočia zasahuje kráľovstvo Boleslava Chrabrého okrem Slovenska a Moravy aj na územie dnešnej Ukrajiny, vtedy rusínskeho haličsko-volyňského kniežatstva, inak častého cieľa útočných výprav uhorských stredovekých vojsk. Výrazne sa Poľsko posilnilo v 14. storočí kristianizáciou a personálnou úniou s baltskou Litvou, ktorej jagellovská ľahká jazda vtedy zabrala šíre územia dnešného Bieloruska a Ukrajiny až po pláže Čierneho mora. Tzv. Lublinská únia tak mala dve kresťanské vierovyznania – katolícke a pravoslávne – a štyri etniká – Poliakov, Litovcov, Bielorusov a ukrajinských kozákov. Až do polovice 17. storočia sa dve posledne menované etniká mohli formovať odlišne od moskovských Rusov na východe. Pre nich však bol tento štát veľkým problémom, pretože jednak ku nim šíril západnú vieru a zabral nielen ich pravoslávnych slovanských príbuzných, no do roku 1612 počas tzv. Smuty a Lžidimitriády aj samotnú Moskvu. V dejinách preto Rusi brali Poliakov ako okupantov a uzurpátorov a dodnes sú v historiografii historickými nepriateľmi, od ktorých ich oslobodili až Romanovovci na tróne cárskeho Ruska. Preto ako ukazuje tretia mapka, pre ruskú cárovnú Katarínu Veľkú boli tri delenia Poľska a obsadenie ich územia až po Mazovsko historickým zadosťučinením a naplnením územných ambícií Ruskej ríše na západe.

 Kozácky hajtmanát a rozdelenie Ukrajiny v 17. storočí

Kozácky hajtmanát na Záporožskej Siči
Kozácky hajtmanát na Záporožskej Siči (zdroj: Google Seach Images)
Záporožskí kozáci píšuci list osmanskému sultánovi od Iľju Repina
Záporožskí kozáci píšuci list osmanskému sultánovi od Iľju Repina (zdroj: Google Seach Images)
Ukrajina v Poľsko-litovskej únii po Andrušovskom prímerí v roku 1667
Ukrajina v Poľsko-litovskej únii po Andrušovskom prímerí v roku 1667 (zdroj: Google Seach Images)

Avšak na Ukrajine a v Bielorusku v Poliakmi a Litovcami trvala harmónia a spolupráca pomerne dlho. Kozáci vďaka pomoci Rzeczpospolitej odolávali tlaku Osmanov a krymských Tatárov a v mnohých bitkách ich drvili. Nacionalistickí Bielorusi ešte nedávno navrhovali zmenu svojho pomenovania z Bielorusov na Litvinov. Problém nastal až po víťazstvách, keď kozácki atamani (hajtmani) na Ukrajine nezískali od katolíkov sľúbené miesta v šľachtickom stavovskom sneme (sejme). Na sklonku 30-ročnej vojny preto na Záporožskej Siči v centre dnešnej Ukrajiny vypuklo veľké kozácke povstanie pod vedením hajtmana Bohdana Chmeľnického. V literatúre tieto udalosti popísal napríklad Henryk Sienkiewicz v dobrodružnom románe Ohňom a mečom z roku 1884. Autor tu bežne používa pomenovania ako ukrajinskí kozáci, Rusíni a Ukrajina. Tak ako mnoho štátov a etník, ktoré nemali svoj štát v historickom období, aj tak reálne existovali napriek nevôli im vládnucich. Chmeľnického kozáci pravidelne vyhrávali, no po jeho smrti riešili atamani ďalší osud svojho štátu. Bolo jasné, že v okolí mocných susedov dlho nevydrží, a preto sa napokon rozhodli prijať ponuku cárskeho Ruska na spojenie východoslovanských a pravoslávnych bratov. Avšak ako ukazuje mapa, väčšina západnej Ukrajiny zostala súčasťou Poľska a tu sa aj podarilo katolíkom presvedčiť veľkú časť pravoslávnych kňazov na vstup do grécko-katolíckej cirkvi, ktorá výrazne formuje odlišnú identitu najmä u západných Ukrajincov a Rusínov.       

Moskovské veľkokniežatstvo v rokoch 1300 – 1547 a expanzia Ruského cárstva

Vznik a vývoj Moskovského veľkokniežatstva
Vznik a vývoj Moskovského veľkokniežatstva (zdroj: Google Seach Images)
Expanzia Ruského cárstva v novoveku
Expanzia Ruského cárstva v novoveku (zdroj: Google Seach Images)
Etnolingvistická mapa východnej Európy v roku 1900
Etnolingvistická mapa východnej Európy v roku 1900 (zdroj: Robert Paul Magocsi a Google Seach Images)

Teraz sa vrátime k Moskovskému veľkokniežatstvu, ktoré naozaj vzniklo z maličkého územia na sever od Zlatej Hordy koncom stredoveku. Postupne však expandovalo a v rokoch 1380 a 1480 dokázalo Mongolov poraziť. Od Ivana III. a Ivana IV. Hrozného sa Moskovské veľkokniežatstvo premenovalo na Ruské cárstvo na znak, že pokračuje v línii rurikovskej Kyjevskej Rusi a že zároveň preberá cisárske a patriarchálne žezlo zaniknuvšej Byzantskej ríše a pravoslávnej ortodoxnej cirkvi. Zatiaľ čo sa na poľsko-litovskej Ukrajine vyvíjal samostatne kozácky národ, Ruské cárstvo podniklo pozemnú a s pomocou Západu aj námornú expanziu do severnej Ázie, ktorú do konca 19. storočia celú dobylo. Spočiatku mali Rusi oproti tatárskym, turkickým a sibírskym národom výhodu strelných zbraní, od postavenia transibírskej magistrály mali už aj hospodársku a jazykovú dominanciu. Východnú Ukrajinu sa im podarilo získať až po polovici 17. storočia dohodou s kozáckymi atamanmi. Do oblasti Azovského mora však prenikli až vo vojnách cára Petra Veľkého na začiatku 18. storočia. Samotný Krym sa Rusom podarilo získať až za Kataríny Veľkej koncom 18. storočia. Okrem neho získala aj oblasť Kubáni po Kaukaz, ktoré nazvali Novorusko. Preto začína kolonizácia Krymu a Novoruska ruským obyvateľstvom až v tomto období a bude vrcholiť v dvoch vlnách v 19. a v 20. storočí. Za zmienku stojí, že tatárske obyvateľstvo Krymu bolo postupne buď rusifikované alebo odvážané do iných oblastí Ruska, či na Sibír, alebo do svojej pravlasti okolo Kazane v Tatarstane. V 19. storočí sa nacionalistická asimilačná politika stala ruským štandardom, pocítili ju aj mnohé etniká v západnej časti. Okrem Ukrajincov aj Poliaci, Rómovia a najmä Židia, ktorých vypaľovanie štetlov a vyháňanie z domovov cárskou armádou a kozákmi viedlo k ich exodu do Ameriky a dalo pomenovanie pogromom. K hodinám sú veľmi užitočné animované mapy vo forme videí, a preto prikladám tri odkazy o expanzii Ruska od stredoveku až po rozpad ZSSR, ďalší o expanzii za Petra a Kataríny, a keďže prejdeme k Sovietskemu zväzu, tak aj vývoj ZSSR a k nemu aj etnickú mapu tohto megaštátu, ktorý mal presiahnuť národné rozpory. Otázka znie, či to tak vnímali aj samotní Rusi a Ukrajinci.  

Expansion of Russia – 750-1991

https://www.youtube.com/watch?v=pC5WHKq6tek

Expansion of Russia during Peter and Catherine the Great

https://www.youtube.com/watch?v=TSwk3NljXEo

100 years of the Soviet Union

https://www.youtube.com/watch?v=LpGXbG6xYro

 Etnická mapa ZSSR a vývoj územia Ukrajiny v 1922 - 1954    

Etnická mapa ZSSR
Etnická mapa ZSSR (zdroj: Google Seach Images)
Územný vývoj Ukrajiny v rokoch 1922 - 1954
Územný vývoj Ukrajiny v rokoch 1922 - 1954 (zdroj: Google Seach Images)

Dve revolúcie v Rusku v 1917, najmä tá druhá, boľševická radikálne zmenili politickú situáciu v regióne. Pre našu tému sú dôležité udalosti v tomto slede. Vodca ruských boľševikov Lenin v snahe zabrániť kontrarevolučnému postupu vojsk Dohody vydal dekrét o sebaurčení národov, ktorým dal nezávislosť celej rade štátov bývalej Ruskej ríše. V určení ich približných hraníc približne dodržali etnické hranice z prvej mapy. Takto získali okrem Fínov, Lotyšov, či Arménov nezávislosť aj Ukrajinci. Problém bol, že v Rusku až do roku 1922 stále prebiehala občianska vojna medzi červenou armádou a bielogvardejcami, pričom sa na Ukrajine vytvorili dva nezávislé ukrajinské štáty, ale pôsobila tu napríklad aj anarchistická armáda Nestora Machna. Aj protiútok Poliakov spôsobil, že boľševikom sa podarilo znovu dobyť Ukrajinu okrem haličskej oblasti okolo Ľvova, ktorú zostala Poľsku. Takto bola Ukrajinská sovietska socialistická republika začlenená do Sovietskeho zväzu.

Opäť mapa vývoja územia Ukrajinskej SSR a etnická mapa Ukrajiny v 20. storočí

Územný vývoj Ukrajiny
Územný vývoj Ukrajiny  (zdroj: Google Seach Images)
Jazyková mapa Ukrajiny
Jazyková mapa Ukrajiny (zdroj: Google Seach Images)
Pochod veteránov banderovcov
Pochod veteránov banderovcov (zdroj: Google Seach Images)

Napriek proklamovanému internacionalizmu a rovnosti medzi národmi ZSSR, Ukrajinci zažívali rozporuplnú skutočnosť. Jednak boli spolu s Rusmi hlavnými etnikami Sovietskeho zväzu, no zároveň zažili hrozný hladomor s miliónmi obetí počas násilnej stalinistickej kolektivizácie. Ako vidieť na prvej mape zväzová republika získala našu Podkarpatskú Rus v roku 1945 a Krym v roku 1954, keď sa Ukrajinec Nikita Chruščev stal ústredným tajomníkom komunistickej strany ZSSR, no zároveň prebiehala tretia vlna rusifikácie na východe (podobne boli Rusi sťahovaní do Lotyšska, Moldavska, či Estónska) a na západe ukrajinské a rusínske obyvateľstvo grécko-katolíckeho obradu bolo nútené prestúpiť na pravoslávnu cirkev, ktorá bola v rámci cézaropapizmu vždy lojálna Kremľu, či tam sedeli cári, Stalin, alebo dnes Putin. V 2. svetovej vojne ešte predtým Ukrajinci zažili ďalšie tragédie s veľmi komplikovanou históriou. Po stalinistickom útlaku brali Ukrajinci najprv vojská fašistických krajín Osi ako osloboditeľov, no rýchlo pocítili vyhladzovaciu vojnu hitlerovskej koalície, rovnako ako Bielorusi, preto u nich vznikla nacionalistická armáda UPA pod velením Stepana Banderu, ktorá bojovala nielen proti Sovietom a proti Nemcom, ale vraždila aj Poliakov, či preživších Židov v hroznom volyňskom masakri. Ešte niekoľko rokov po vojne sa banderovci neúspešne snažili vyvolať povstanie proti Sovietom, preto sa potom postupne snažili prebojovať na západ aj cez naše územie. Divízia ukrajinských nacistických dobrovoľníkov SS Galizien pomáhala Nemcom potlačiť aj naše SNP. Pre porovnanie aj Rusi bojovali za Hitlera, armáda generála Vlasova zmenila stranu až v posledný deň vojny v Prahe. Preto mnohí Ukrajinci radšej bojovali v rámci Červenej armády proti Nemcom a spolu s Rusmi a mnohými národmi ZSSR priniesli oslobodenie. A po vojne opäť gulagy stalinistického režimu, no aj rozmach Kyjeva, industrializáciu, mier a pocit moci vo veľkom Sojuze. Preto aj súčasná generácia, podobne ako u nás, má rôznu historickú skúsenosť so ZSSR podľa kolektívnej pamäte svojej rodiny, či regiónu. Tak ako u nás, sú tam preto spomienkoví optimisti na ZSSR s ruskou identitou, nacionalisti oslavujúci Banderu, ale aj proeurópska mládež, ktorá chce prekonať historické jazvy minulosti.     

Expanzia ZSSR vo východnej Európe po 2. svetovej vojne a optika Studenej vojny

Expanzia ZSSR po 2. svetovej vojne v stredovýchodnej Európe
Expanzia ZSSR po 2. svetovej vojne v stredovýchodnej Európe (zdroj: Google Seach Images)
Európa počas Studenej vojny
Európa počas Studenej vojny (zdroj: Google Seach Images)
Svet počas Studenej vojny
Svet počas Studenej vojny (zdroj: Google Seach Images)

Hoci sa ZSSR stereotypne spája najmä s Rusmi, tí tvorili niečo cez 50% a Ukrajinci do 20% obyvateľstva krajiny. Ako ukazuje prvá mapa, ZSSR po vojne anektovalo pobaltské štáty, kde spustilo rusifikáciu, od Poľska západné Bielorusko a západnú Ukrajinu (Poliaci získali kompenzáciu v podobe Sliezska a Pomoranska), od Československa etnicky rusínsku Podkarpatskú Rus (teraz ju nazvali Zakarpatská Ukrajina), od Rumunska Moldavsko, kde sa do Podnesterska tiež presídľovalo ruské obyvateľstvo. ZSSR s pomocou NKVD a miestnych komunistických strán veľmi rýchlo ovládlo mocensky celý tzv. východný blok, kde napriek dohodám dosadili svoje spriaznené vlády s totalitným riadeným štátu. Pokusy o zmenu vojensky potlačili, ako v Maďarsku v 1956 a v Československu v 1968 na fotkách dole. V oboch prípadoch bol zámienkou fašizmus, kontrarevolúcia a v prípade Maďarska oprávnene aj násilie voči komunistom. Ako ukazujú ešte dve mapky hore, Európa bola takto rozdelená na dve časti, pričom však neplatilo, že krajiny boli všetky v NATO alebo vo Varšavskej zmluve, resp. v EHS. Boli tu aj krajiny neutrálne, buď socialistické, alebo kapitalistické a demokratické. Na západe bolo napríklad neutrálne Írsko, Švajčiarsko, či Fínsko, no Španielsko bolo fašistické. Na východe bola zase Juhoslávia mimo Varšavskej zmluvy, no Rumunsko udržiavalo čulé kontakty s Francúzskom. Vplyv si Sovieti (aj Rusi a Ukrajinci samozrejme) vynucovali podľa okolností a podľa hlavy Kremľa. Preto je aj vnímanie socializmu a ZSSR cez prizmu ruského imperializmu bolo veľmi rôznorodé a historická skúsenosť Poliakov, Lotyšov, nás, či Nemcov určila budúce vzťahy a názory. V tomto období boli Ukrajinci s Rusmi v zdanlivej harmónii. Ako však Sovieti vnímali svoju pozíciu zo svojej perspektívy, treba sa na to pozrieť globálne na poslednej mape sveta  v období Studenej vojny. A Rusi tak vnímajú svoju krajinu až doteraz.

Revolúcia  v Maďarsku v 1956
Revolúcia v Maďarsku v 1956 (zdroj: Google Seach Images)
Okupácia Československa v 1968
Okupácia Československa v 1968 (zdroj: Ladislav Bielik a Google Seach Images)

Mapy identít Ukrajiny 

Ruština ako materinský jazyk na Ukrajine
Ruština ako materinský jazyk na Ukrajine (zdroj: Google Seach Images)
Národnosti na Ukrajine podľa úplnej väčšiny
Národnosti na Ukrajine podľa úplnej väčšiny (zdroj: Google Seach Images)
Percento etnických Rusov podľa sčítania ľudu na Ukrajine v roku 2001
Percento etnických Rusov podľa sčítania ľudu na Ukrajine v roku 2001 (zdroj: Google Seach Images)
Etnolingvistická mapa Ukrajiny
Etnolingvistická mapa Ukrajiny (zdroj: Google Seach Images)
Náboženské vierovyznania na Ukrajine
Náboženské vierovyznania na Ukrajine (zdroj: Google Seach Images)
Priemerná mesačná mzda na Ukrajine v roku 2013
Priemerná mesačná mzda na Ukrajine v roku 2013 (zdroj: Google Seach Images)

V tejto časti som sa rozhodol ukázať 6 máp, ktoré ukazujú rôzne interpretácie etnolingvistickej štruktúry Ukrajiny po rozpade ZSSR, ktoré dopĺňajú mapy náboženskej štruktúry a priemernej mzdy. Vrchné tri mapy ukazujú problém interpretácie štatistík. Národnosti totiž môžete na mapách zobraziť už pri 10%, 30%, nadpolovičnej väčšine, či v dominantnej väčšine. Takto sa nám zobrazia pomerne odlišne interpretovateľné mapy, ktoré môžu navodiť dojem, že dané územie má patriť vybranému etniku. Doteraz je to predmetom sporov napríklad medzi Maďarmi a Slovákmi, alebo v bývalej Juhoslávii, konkrétne v Bosne a Hercegovine. Preto je dôležité pýtať sa miestnych obyvateľov, čím sa cítia byť a pokiaľ je to možné poskytnúť im možnosť prihlásiť sa k multietnicite, napríklad, že sú rodičia z rôznych etník. V prípade, že je toto potlačené, ľudia sa môžu cítiť utláčaní. Pri komplexnejšom zbere štatistických dát sa tak môže krajina na ďalšej mape javiť oveľa pestrejšia. Identitu totiž okrem jazyka, či územia tvorí aj náboženské vierovyznanie, či sociálne postavenie. Mapa ďalej ukazuje na západe Ukrajiny výrazné zastúpenie grécko-katolíckej cirkvi a teda môžeme vidieť historické vplyvy Poľska-Litvy, či Habsburskej ríše a teda inklináciu Ukrajincov na západe k Európe. Pravoslávie vytvára tolerantnejšie názory voči Moskve a Kremľu, preto okrem východnej Ukrajiny, aj Zakarpatská Ukrajina má väčšiu inklináciu k ruskej identite. Často zabúdanou, no veľmi významnou zložkou sebaidentifikácie jednotlivca je aj sociálna situácia. Tak ako u nás za Rakúsko-Uhorska, či 1. Československej republiky, tak aj človeku na Ukrajine v 90. rokoch bolo jedno, ktorým z tých jazykov, ktoré ovláda, sa v krajine oficiálne hovorí, dôležité je, aby mu štát poskytol prácu, bezpečie a chlieb. Ako vidno na poslednej mape priemernej mzdy z roku 2013, západ Ukrajiny stagnoval, ale východ Ukrajiny bol vplyvom industrializácie a uhoľného priemyslu na Donbase bohatší, a tak v tejto oblasti mali obyvatelia aj sociálne dôvody byť naklonení k Rusku, pretože ich oligarchom tieto podniky patrili. No a od roku 2000 sa podarilo na čelo Ruskej federácie dostať Vladimírovi Putinovi, bývalému šéfovi KGB v NDR a poradcovi Borisa Jeľcina, ktorý mal renomé priateľského alkoholika, ktorý však úpadok kedysi mocnej ruskej ríše v podobe ZSSR od vlády Gorbačova nedokázal zastaviť. Práve Putin dokázal týchto oligarchov prinútiť pracovať v prospech novej ruskej zahraničnej politiky, ktorá narazila na nádeje západnej Ukrajiny. 

Zahraničná politika Ruska v 21. storočí

Putin a Obama na summite
Putin a Obama na summite (zdroj: Google Seach Images)
Čečensko
Čečensko (zdroj: Google Seach Images)
Momentky z čečenských vojen
Momentky z čečenských vojen (zdroj: Google Seach Images)

Aby sme pochopili politiku Putinovej administratívy, treba sa pozrieť na vývoj Ruskej federácie po rozpade ZSSR. Ten prebehol niekde krvavo, inde pokojne, no v hlavných zväzových republikách prebehol boj za nezávislosť od Ruska úspešne vďaka ochote samotných Rusov dať im slobodu, najmä Michaila Gorbačova. Za to je dnes aj v Rusku pranierovaný. Pokus o vytvorenie SNŠ (aliancia krajín bývalého ZSSR) postupne stratil na význame a hoci Ruská federácia bola demokratickou republikou, bol tu veľký vplyv oligarchie a mafie, takže renomé a moc Jeľcinovho Ruska upadali. Keď na začiatku milénia nastúpilo výrazné vedenie v podobe prezidenta a premiéra Vladimír Putina, tvrdým postupom a metódou cukru a biča Putin získal oligarchov a nastal rozmach vďaka príjmom z ropy. Svoju stabilnú vládu si udržal manipuláciou vo voľbách, propagandou, prenasledovaním nezávislých novinárov a opozície. Niečo z toho sa ruské tajné služby snažili presadiť aj na východnej Ukrajine. Rusi viedli aj dve vojny v Čečensku v 90. rokoch (mapa) v snahe udržať si autonómne územie v rámci Ruskej federácie (úspešné pomocou bábkovej, no výrazne nezávislej Kadyrovovej vlády na treťom obrázku). Novou Putinovou doktrínou sa stala snaha udržať si veľmocenské postavenie a vplyv v okolitých štátoch najmä po páde dvojičiek v roku 2001, keď americká administratíva ignorovala rozhodnutia BR OSN, protesty svojich viacerých spojencov a podnikla dve invázie do Afganistanu a Iraku. A to iba pár rokov po pre nás kontroverznom bombardovaní Juhoslávie. Putin si zjavne povedal, že ak toto môžu Američania, môže aj on. Spočiatku Putin síce pôsobil diplomaticky a bol ochotný rokovať na samitoch aj s USA (obrázok hore), no už vojenské zásahy v Abcházsku (Gruzínsko), vydieranie cenami plynu a ropy, ovplyvňovanie volieb na Ukrajine, ktorá sa proti tomu postavila v tzv. oranžovej revolúcii v 2004 a na tzv. Euromajdane v 2013, po ktorom Rusko anektovalo ukrajinský Krym v 2014 a podporilo separatistov v konflikte proti Ukrajine na Donbase ukázali zvrat v zahraničnej politike Putinovho Ruska. Od vzniku Facebooku pritom Putinova klika viedla na sociálnych sieťach aj dezinformačnú vojnu v snahe destabilizovať nepriateľov. Podpora diktátora Lukašenka v Bielorusku bola podobná taktika, akou si Čína chráni Severnú Kóreu. Ruská invázia na Ukrajinu napokon ukázala v plnej nahote skutočné Putinove záujmy. Ako k nej došlo ukážu ďalšie mapy.

Volebné mapy Ukrajiny v 21. storočí a rast Európskej únie a NATO

Prezidentské voľby na Ukrajine v 2010
Prezidentské voľby na Ukrajine v 2010 (zdroj: Google Seach Images)
Volebné mapy Ukrajiny
Volebné mapy Ukrajiny (zdroj: Google Seach Images)
Rozširovanie EÚ v rokoch 1957 - 2007
Rozširovanie EÚ v rokoch 1957 - 2007 (zdroj: Google Seach Images)

Ešte v 90. rokoch (Memorandum z Budapešti z 1994) sa Ukrajina vzdala svojho jadrového arzenálu za zábezpeku svojej bezpečnosti a nemeniteľnosti hraníc, ktoré jej garantovali okrem Rusov, aj Briti a USA. Zdalo sa, že Ukrajina bude neutrálnym štátom v dobrom vzťahu s Ruskom, aj s Európou. Zložitá hospodárska situácia a rast moci bohatých oligarchov a mafie však rovnako ako v Rusku spôsoboval dezilúzie obyvateľov a začalo sa to prejavovať v prezidentských a parlamentných voľbách, keď rástli nacionalistické strany, adorujúce Banderu, no zároveň sa medzi mladými začali ozývať hlasy o európskej integrácii. Najmä po veľkom rozšírení EÚ v roku 2004 (mapa dole), keď sme boli do spoločenstva prijatí aj my, začala sa Ukrajina zjavne rozdeľovať na západnú, proeurópsku, no zároveň aj nacionalistickú časť a východnú časť, kde vplyvom historických okolností mal oveľa väčší vplyv Kremeľ. Najmä prezidentské voľby na východe často javili známky manipulácie, o akej sa šírili správy z Ruska. Tak raz vyhrávali proruskí kandidáti ako Janukovyč (mapa hore) a proruské strany alebo proeurópske frakcie. Napriek tomu boli aj ony ovládané bohatými oligarchami s korupčnou minulosťou, či záviseli od podpory nacionalistov, ktorí sa napríklad snažili presadiť zákaz alebo obmedzenie používania ruštiny. V roku 2004 sa odohrala tzv. oranžová revolúcia, ktorá však nepriniesla želané výsledky a ľudia sa ešte viac prikláňali buď k EÚ, alebo k nacionalistom, či k Rusku.  

Pár obrázkov k Euromajdanu v Kyjeve a k ruskej anexii Krymu

Euromajdan s vlajkami Ukrajiny, EÚ a UPA
Euromajdan s vlajkami Ukrajiny, EÚ a UPA  (zdroj: Google Seach Images)
Boje na kyjevskom Majdane
Boje na kyjevskom Majdane (zdroj: Google Seach Images)
Ruská anexia Krymu v 2014
Ruská anexia Krymu v 2014  (zdroj: Google Seach Images)

V roku 2013 ukrajinská vláda vyrokovala asociačnú dohodu s EÚ, no proruský prezident Janukovyč ju odmietol podpísať, čo vyvolalo krvavé protesty na kyjevskom hlavnom námestí, na tzv. Majdane. Objavili sa tu nové prvky, okrem vlajok EÚ sa v dave objavili aj červeno-čierne vlajky nacionalistickej UPA, zo striech do davov pálili ostré strely ostreľovači a niektorí protestujúci si dokonca obliekli stredovekú zbroj z historického šermu. Protesty sa postupne upokojili a na pozvanie ukrajinskej opozície prišli na Euromajdan aj mnohé osobnosti z EÚ a USA, medzi nimi aj vtedajší viceprezident Joe Biden. Tento vývoj smerom k Západu Putinovi samozrejme nevyhovoval, a tak si prítomnosť neonacistov a Američanov, či pokusy o obmedzenie používania ruštiny dali ako zámienku na anexiu Krymu. Šokujúce obsadenie polostrova previedli neoznačení ruskí vojaci bez označenia. Veľmi rýchlo na to zorganizovali referendum, o ktorého legitimite boli oprávnené pochyby. Vzápätí vypukli nepokoje v Luhansku a v Donecku, kde ruskí separatisti spustili 8 rokov trvajúce boje proti ukrajinskej vláde. Na oboch stranách vtedy bojovali ako dobrovoľníci aj Slováci. Často boli z rovnakého mesta, z rovnakého futbalového klubu, z rovnakej partie neonacistických skinheadov.

O nacistoch, banderovcoch a nacionálnych boľševikoch v Rusku

Pochod členov neonacistického bataliónu Azov
Pochod členov neonacistického bataliónu Azov (zdroj: Google Seach Images)
Pochod ruských neonacistov z nacionálno-boľševickej strany
Pochod ruských neonacistov z nacionálno-boľševickej strany (zdroj: Google Seach Images)
Veliteľ wagnerovcov, ruskej žoldnierskej armády, Dmitrij Utkin
Veliteľ wagnerovcov, ruskej žoldnierskej armády, Dmitrij Utkin (zdroj: Google Seach Images a Facebook)

Jedným z hlavných argumentov invázie na Ukrajinu bol nacizmus, ktorý je tu podľa Putina prítomný. Ja osobne som si väčšiu radikalizáciu doprava všimol už od roku 2000 v subkultúre metalu, či skupinách historického šermu, no nielen na ukrajinskej scéne. Tu bola tradícia obhajovať Stepana Banderu a jeho UPA, v otvorenejšej miere ako u nás radikáli oslavujú Jozefa Tisa, či Alexandra Macha. Ak teda chceli aj proeurópski ukrajinskí politici najmä v regiónoch presadiť, museli prijať aj nacionalistickú rétoriku a napríklad povoliť sochy Banderu. Pre samotné nacionalistické skupiny bola aj demokracia výhodnejšia, keďže by sa v autoritatívnom režime museli podrobiť vyššej moci. Je teda pravda, že na Euromajdane viali okrem vlajok EÚ aj vlajky UPA. Najradikálnejšia časť demonštrantov vytvorila aj politickú stranu Pravý sektor, z ktorého sa ako dobrovoľníci na boj proti separatistom hlásili futbaloví chuligáni a neonacistickí skinheadi v batalióne Azov, ktorý vo svojich znakoch používal nacistické symboly ako vlčí dráp, čierne slnko v Wewelsburgu na poctu SS divízii Galizien (prvý obrázok). Podľa prieskumov a napokon aj vo voľbách však takéto strany volili iba malé percentá obyvateľov a v politike úplne prepadli. Na rozdiel od Slovenska. Ako som však spomenul vyššie, pre mnohých európskych neonacistov bol však predstaviteľom obrany bielej rasy a totalitného štátu práve Vladimír Putin. Nebolo to navonok tak viditeľné, no latentný rasizmus sa objavoval nielen na ukrajinských, ale aj ruských futbalových zápasoch, v konfliktoch s cudzincami v Moskve, či prístupom ruskej polície k imigrantom zo strednej Ázie, ktorí zločiny a útoky proti nim jednoducho nevyšetrovali. Na začiatku milénia bol jedným z poradcov Putina aj Alexander Dugin, predtým zakladateľ nacionálno-boľševickej strany (na obrázku v strede), ktorá kombinovala ruský fašizmus s predstavou tzv. euroasianismu, ktorý hlásal vedúcu úlohu Ruska v ovládnutí celého kontinentu. Aj tieto prvky sa postupne ukázali až v roku 2022. Napríklad Dmitrij Utkin na obrázku dole je zakladateľ a veliteľ žoldnierskej armády, tzv. wagnerovcov a ako je vidno, má tetovania s motívmi SS. Každopádne, ak by Rusi chceli nejakú krajinu denacifikovať, napríklad Slovensko by bolo ideálnym kandidátom s dvomi neonacistickými stranami v parlamente.

Čo chcú vlastne sami Ukrajinci?

Predvolebný prieskum na západnej Ukrajine
Predvolebný prieskum na západnej Ukrajine (zdroj: Google Seach Images)
Výsledky parlamentných volieb na Ukrajine v 2012
Výsledky parlamentných volieb na Ukrajine v 2012  (zdroj: Google Seach Images)
Výsledky ukrajinských parlamentných volieb v rokoch 2014 a 2019
Výsledky ukrajinských parlamentných volieb v rokoch 2014 a 2019 (zdroj: Google Seach Images)

Ukrajinci si uvedomili neprijateľnosť neonacistických skupín v politike a v ozbrojených zložkách pre Európu, tak napríklad batalión Azov začlenili do národnej gardy. Pravý sektor a ďalšie radikálne pravicové strany vo voľbách v druhej dekáde sa už do ukrajinského parlamentu vôbec nedostali. Jučščenkom udelený In Memoriam titul Hrdina Ukrajiny pre Banderu bol tiež odvolaný ústavný súdom. Preto argument, že na Ukrajine sú nacisti, neobstojí. Napríklad na Slovensku máme v parlamente dve neonacistické strany a jednu s prvkami fašizmu. Samozrejme ešte zostalo veľa v ukrajinskej identite, čo EÚ považuje za radikálne. Ak Ukrajina prežije ruskú inváziu, bude sa musieť zbaviť aj tohto nacionalistického dedičstva (napríklad banderovský pozdrav „Sláva Ukrajine“ je bežný). Ukrajinci však na príklade oboch grafov volebných výsledkov zjavne volili strany a hnutia, ktoré sa snažili dostať krajinu spod vplyvu Putinovho Ruska a oligarchov, ktorí ekonomiku a obyvateľstvo len okrádali. Rôzne hnutia sa menili, zanikali, vznikali nové, no a posledné voľby z roku 2019 jednoznačne nasmerovali Ukrajinu k euro-atlantickým štruktúram. Politický progres a občianska emancipácia najmä mladej generácie sa tu už prejavila a automaticky sa tak dostali do konfliktu s Ruskom, ktoré po strate východného bloku, pobaltských štátov, či Gruzínska nemohlo dovoliť stratiť aj svojho menšieho súrodenca na západe.

O propagande, populizme a manipulácii na sociálnych sieťach

Historik Andrej Zubov o ruskej spoločnosti pre ČT24
Historik Andrej Zubov o ruskej spoločnosti pre ČT24  (zdroj: ČT 24)
Schéma ruskej dezinformačnej vojny na sociálnych sieťach
Schéma ruskej dezinformačnej vojny na sociálnych sieťach (zdroj: Google Seach Images)
Dezinformačná vojna
Dezinformačná vojna (zdroj: Google Seach Images)
Populistické a nacionalistické strany v parlamentoch EÚ
Populistické a nacionalistické strany v parlamentoch EÚ (zdroj: Google Seach Images)
Rast populistických a nacionalistických strán v EÚ
Rast populistických a nacionalistických strán v EÚ (zdroj: Google Seach Images)

Putinova politika je tiež však len symptómom, výsledkom vývoja ruskej spoločnosti a dejín. Kde je sociálna situácia ťažká a perspektíva žiadna, je zákonitosťou, že sa ľudia utiekajú k autoritatívnej vláde, ako spomína na prvom screenshote z ČT24 ruský historik Andrej Zubov. Pred samotnou inváziou sa ruské tajné služby dlho pripravovali v tzv. hybridnej vojne, kde podľa vojenských dogiem je dôležité už vopred rozložiť morálku nepriateľa, zničiť vieru spoločnosti v ich volené autority, dôveru v ich politický (demokratický, občiansky, euro-atlantický) systém rôznymi sabotážami, záškodníctvom, propagandou, falošnými informáciami, či dezinformáciami a vznik informačných sociálnych sietí im dal do rúk ohromnú a lacnú zbraň na manipuláciu verejnej mienky kdekoľvek vo svete. Toto ukazuje druhá schéma. Ako ukazuje ďalší obrázok v podobe infografiky, vo viacerých krajinách sa Rusom cez sociálne siete s využitím tzv. trollých fariem, falošných účtov, či dezinformačných webov darilo ovplyvňovať verejnú mienku obyvateľov, tak že od USA (ďalší obrázok) po Indiu vyhrávali voľby rôzne populistické, či radikálne strany, ktoré vyjadrovali frustráciu voličov (infografika a mapa dole). V niektorých krajinách (Fínsko, Estónsko, Ukrajina) dokázali kontrarozviedky nájsť dôkazy o systematickej práci ruských tajných služieb v snahe destabilizovať danú krajinu. Napriek tomu ochrana slobody slova a súkromia umožnila tejto informačnej vojne priviesť západné krajiny k veľkej polarizácii spoločnosti, čo potom mohla ruská diplomacia využiť na rôzne ústupky, vyjednávania, či aj priame hrozby a napokon na otvorené vojenské ťaženia (Gruzínsko, Krym, Ukrajina).

Pár máp k „obkľúčeniu“ Ruska základňami NATO

Mapa údajných základní NATO okolo Ruska
Mapa údajných základní NATO okolo Ruska (zdroj: Google Seach Images)
Opravená falošná mapa základní USA okolo Ruska
Opravená falošná mapa základní USA okolo Ruska (zdroj: Google Seach Images)
Hranice krajín NATO s Ruskom
Hranice krajín NATO s Ruskom (zdroj: Google Seach Images)

Medzi obľúbené argumenty Putinovej politiky boli agresie USA a štátov NATO v 20. storočí a po roku 2001. V prípade Iraku v roku 2003 USA naozaj ignorovali veto Bezpečnostnej rady OSN, čo Rusi teda prevzali a obhajujú svoje kroky poukazovaním na predchádzajúce porušenia zo strany západu. NATO však okrem Juhoslávie a Líbye malo oveľa menší podiel na konfliktoch a EÚ sa práve snažila o mierové riešenie konfliktov (Bosna, Kosovo, Baskicko, Severné Írsko). Preto sa medzi hoaxmi, dezinformáciami a ospravedlnením invázie na Ukrajinu často objavoval argument, že NATO a USA vyvolali túto situáciu, že oni sú agresori a môžu za nevyhnutnú sebaobranu Ruska. Napríklad mýtom o obkľúčení Ruska základňami NATO, ktoré dva obrázky parodujú a škrtajú neexistujúce základne, ktoré sú v skutočností ruské. Oveľa menej sa na sociálnych sieťach šíril obrázok s reálnymi hranicami členských štátov NATO s Ruskom (okrem Kalinigradu/ Königsbergu). Preto je dôležité overovať si informácie a prípadne ich zdieľať verejne, aby sa predišlo šíreniu klamstiev. Infografika dole ukazuje prítomnosť vojakov v Európe a mapka s vlajkami dole zase presne ktoré štáty NATO vyslali svojich vojakov na ich žiadosť na zabezpečenie obrany ich krajiny. Americkí vojaci sú napríklad iba v Poľsku, slovenskí vojaci sú zase v Lotyšsku. Všetko to iba v krajinách, ktoré sme už skôr spomenuli, že majú negatívnu historickú skúsenosť s Ruskom. Už len pohľad na poslednú mapu ukazuje dôvod v rozdieloch tohto vnímania.    

Infografika vojsk NATO a Ruska v Európe
Infografika vojsk NATO a Ruska v Európe (zdroj: SME)
Zloženie vojsk NATO na Balte
Zloženie vojsk NATO na Balte (zdroj: Google Seach Images)
Mapa
Mapa (zdroj: Facebook)

Karikatúry medzi anexiou Krymu a ruskou inváziou na Ukrajinu

Karikatúra z 2014: "Naši oligarchovia sú lepší ako vaši oligarchovia!"
Karikatúra z 2014: "Naši oligarchovia sú lepší ako vaši oligarchovia!" (zdroj: Google Seach Images)
Ruská karikatúra kritizujúca a zosmiešňujúca NATO a EÚ
Ruská karikatúra kritizujúca a zosmiešňujúca NATO a EÚ (zdroj: Google Seach Images)
Karikatúra o zrážke EÚ a Ruska nad Ukrajinou
Karikatúra o zrážke EÚ a Ruska nad Ukrajinou (zdroj: Google Seach Images)

 V tejto časti som vybral na dejepise obľúbenú formu obrazových prameňov, pretože karikatúry za humornou, satirickou formou skrývajú vážne a analytické posolstvo. Každá z nich reprezentuje iný pohľad na tento konflikt. Hore je karikatúra z počiatku občianskej vojny so separatistami na Donbase, kde sa dalo ľahko obviniť obidve strany z nacionalizmu a oligarchie. Karikatúra v strede je z ruského štátneho média, logicky ovládaného Putinom, ktorá poukazuje na nevidomosť a neschopnosť NATO a EÚ voči Rusku. Výstižná karikatúra dole ukazuje podľa mňa podstatu konfliktu a to zrážku rastúceho, emancipovaného, no autoritatívneho Putinovho Ruska s rozširujúcou sa európskou integráciou k Ukrajine. Ani nie tak NATO, ako skôr EÚ totiž výrazne zmenila aj spoločnosť u nás. Okrem reforiem v ekonomike, sme totiž museli očistiť súdnictvo, zrovnoprávniť menšiny, či zabezpečiť prístup všetkých obyvateľom k občianskym a ľudským právam. Ak sa totiž nemusíte nikomu zodpovedať na medzinárodnom fóre, aj so svojimi občanmi si môžete robiť čokoľvek. V Rusku nevyšli do ulíc ľudia po vraždách vyše 200 novinárov kritických voči prezidentovi, či niekoľkým stovkám vrážd s rasistickým motívom a u nás stačila jedna vražda a demonštrácie priniesli voľby so zmenou politickej garnitúry v našej krajine. Aj preto sú dôležité nezávislé, kvalitné a slobodné médiá na obranu demokracie, ktoré takéto udalosti odhaľujú.   

Je naozaj možné porovnávať Putina s Hitlerom?

Putin s ideovými inšpiráciami
Putin s ideovými inšpiráciami (zdroj: Shooty)
Sovietska karikatúra o nemeckej armáde provokujúcej na československých hraniciach v 1938 na Twitteri Garryho Kasparova
Sovietska karikatúra o nemeckej armáde provokujúcej na československých hraniciach v 1938 na Twitteri Garryho Kasparova  (zdroj: Twitter Garry Kasparov)
Výsledok hlasovania VZ OSN odsudzujúce ruskú inváziu na Ukrajinu
Výsledok hlasovania VZ OSN odsudzujúce ruskú inváziu na Ukrajinu (zdroj: Twitter)

Kroky Putinovej administratívy od roku 2000 sú ešte slabo viditeľné, no v roku 2007 odstupujú od zmluvy o obmedzení konvenčných zbraní a garancie bezpečnosti Ukrajiny podobne ako Nemecko po roku 1933 vystúpilo zo Spoločnosti národov, začalo zbrojiť a spustilo propagandu proti svojim susedom. Tiež využili ruské menšiny tak ako Nemci početné menšiny v Rakúsku a Československu, ktoré zjednotili a vyprovokovali na ozbrojené zrážky s brannou mocou. V Rakúsku sa tak dostali k moci im spriaznené strany, ktoré anexiu Rakúska Nemeckom privítali. Anexia Krymu a vyvolanie občianskej vojny na Donbase v roku 2014 boli zjavným porušením medzinárodných dohôd, rovnako s využitím miestnej ruskej menšiny. V roku 2022 už kroky Putinovej vojenskej a diplomatickej kliky pripomínajú kroky nacistického Nemecka od konca leta v roku 1938 proti Československu. Rôzne falošné obvinenia z potláčania jazykových práv, stupňujúce nesplniteľné požiadavky, zastrašovanie mocných spojencov ozbrojeným zásahom, provokácie mobilizáciou vojsk ku hraniciam, a napokon od diplomatického nátlaku a propagandy ku násilnému útoku, ku ktorému aj tak prišlo v prípade okupácie českých krajín a v tomto roku na Ukrajinu. Asi málo historikov bude týmto analógiám protirečiť a bohužiaľ je toto prirovnanie smutne zhodné. Dúfam, že ďalšie podobné kroky už nebudú v podobe zriadenia bábkovej fašistickej vlády na Slovensku a útoku na Poľsko a Európu v roku 1939. A od 17. septembra 1939 sa na tejto agresii podieľalo aj ZSSR útok na Poľsko, v novembri na Litvu, Lotyšsko a Estónsko a v zime 1940 aj na Fínsko. Ako ukazuje obrázok z hlasovania VZ OSN, aj toto je dôvod, prečo Putinovu agresiu voči Ukrajine odsúdila drvivá väčšina sveta.  

Koho sledovať a počúvať?

Ťažko predpovedať ďalší vývoj a to už nie je v moci a ani v cieľoch dejepisu. Určite však treba poctivo dokumentovať vývoj, nenechať sa oklamať falošnými správami, overovať si informácie. Ak neveríte ani serióznym médiám, ktoré majú uvedených autorov článkov, otvorené financovanie, opravujú svoje chyby a ich správy aj po rokoch nestratili na svojej pravdivosti, sledujte renomované svetové tlačové agentúry s odkazmi na zdroje a opravami svojich omylov, od BBC, cez CNN, Reuters. Určite sledujte aj ruské médiá, ale tak ako pri západných, aj pri nich si treba pamätať, aké majú ciele, akých majú majiteľov, kto sú ich novinári, ich zdroje, ich odborníci a analytici, a tak môžete postupne odhaľovať propagandu a manipuláciu. Falošné tlačové správy si napríklad nemôžu dovoliť vydávať MZV SR, či MO SR. Máte množstvo organizácií, dobrovoľníkov, či tretí sektor, od Červeného kríža, cez Človek v núdzi až po Amnesty International. Odborníci na medzinárodné vzťahy a diplomaciu sú aj na Slovensku ako napríklad Alexander Duleba. No a k nášmu dejepisu sú to historici, ktorí sa odborne venujú ukrajinským dejinám ako Jan Rychlík a Michal Šmigeľ.

Ak máte možnosť sledovať kvalitné české spravodajstvo: https://ct24.ceskatelevize.cz/1833323-zive-stream-ct24?fbclid=IwAR2WxsDGs9wTQCqgQkOSBZ0NDeyxY1AuY0jqtbK-nVsv_lsjlLJGimc4v3w  

Ak chcete mať výber správ priamo z live udalostí zo sietí Twitter a Facebook zo satirickej stránky Málo cynizmu pre naše mesto: https://www.facebook.com/M%C3%A1lo-cynizmu-na-toto-mesto-40-142947409906611

Ak je vám tento text príliš dlhý a príliš o stredoveku, nacistoch a etnicite, tak môžete sledovať kratšie video na YouTube Dejepis Inak Sandry Svitekovej: https://www.youtube.com/watch?v=B1hP2MAxjqc&t=616s&ab_channel=DejepisInak

Ďalšie mnohé môžete doplniť v diskusii.

 Ako sa rozprávať s kým nesúhlasím?

Byť tolerantný, ľudský, no obhajovať objektívnu pravdu, ktorá sa dá overiť. Priznať si omyl je čestné a chvályhodné. Tak ako český prezident Zeman.   

Vyjadrenie českého prezidenta Zemana o ruskej invázii
Vyjadrenie českého prezidenta Zemana o ruskej invázii (zdroj: Denník N)

Ako môžem pomôcť?

Veľa čítať, ak sa dá, zapojiť sa cez rôzne humanitárne organizácie ako dobrovoľník a brať Rusov tiež ako obete ich režimu. My sme v 20. storočí boli maďaróni, kapitalisti, fašisti, komunisti, začali sme dve svetové vojny, popravovali sme ľudí z rôznych skupín, mysleli sme na seba, boli sme zlí na seba navzájom, preto začnime najprv od seba a pomáhajme tým, ktorí v tejto vojne trpia najviac. A treba ísť voliť kým sa dá, aby ste si mohli zmeniť slobodne, dobrovoľne a bez nátlaku politikov bez zbraní v ruke ako musia ľudia teraz na Ukrajine. Vaši starí rodičia slobodne voliť nemohli. Mier a sloboda sú totiž veľmi krehké veci a oplatí sa ich chrániť.

Zdroje:

Text: Autor

Mapy a obrázky: Wikipedia a ďalšie online weby, ktoré ľahko vyhľadáte cez Google Images Search

Miron Breznoščák

Miron Breznoščák

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  117x

Postrehy z mojej práce dejepisára a podobne. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu