Lekcia pokory

Neviem, ako sa mi to stalo. Asi som zle stúpila. Ale zrazu, keď som sa zamýšľala nad tým, aká som krásna, že mám krásne šaty, moderný šál s dlhými strapcami a tuniku s rozšírenými rukávmi, nové topánky, vykríkla som od bolesti a spadla na zem. Na štyri. Po nadávke: „Do kelu.“ Musela som sa zasmiať sama nad sebou. Potvrdilo sa mi pravidlo, že pýcha predchádza pád. V tomto príapade to platilo do slova. Pani z naprotivného domu oprotii vybehla pred bráničku a hneď sa ma pýtala, či som v poriadku. Ten pád vyzeral hrozivo. Mala obavy, či som si nezlomila nohu. Ale na počudovanie nič sa mi nestalo. Myslela som si, že sa mi spustí očko na pančuškách, ale ani sa nehlo. Nič nenasvedčovalo tomu, že som absolvovala pád na chodníku. Bola som úplne čistá, bez zranenia, a aj s s nezlomenými nohami.
Jedine kytica, tie krehké kvietky, si to odniesli. Gerbery zostali neporušené. Im pomohol drát vpichnutý priamo do stonky. Ľalie mali ťažší údel. Z pôvodných troch pukov zostal jeden. Dva skončili na chodníku oddelené od stonky – živiteľky. Jediný ľaľiový kvet, ktorý ostal na pôvodnom mieste, mal chybičku krásy. Okvetové lístky neboli všetky tam, kde mali byť. Dva z nich mi bezocne zostali v rukách. Nechceli sa vrátiť späť do kvetu.
Keď som videla, že tento majestátny kvet stratil na svojej nádhere, uvažovala som, čo ďalej. Ak by som vybrala ľaliu z kytice, tak by mi zostali dve gerbery. A to je ako na pohreb.
Nuž čo, dala som neveste troška chodníkom ohlodanú kyticu. Na dojmy z krásnej svadby to nezobralo. Však ide o úlne niečo iné ako kyticu kvetov.
Šťastný život, Zuzka.


Elena Brezovská