vidíš maako sedím na brehubojíš sa pristúpiť bližšienechceš mi ublížiťstojíš opodiaľneviem o tebezačína pádať súmraktrasiem sa na celom telezima a smrť si podávajú rukunado mnouposledné S Bohompíšem prstom do pieskuuž nemám prečo žiťmôj mosť už nie jevstávamvítam smrťkostlivá ruka sa naťahuje za mojou drobnouty to všetko vidíšnespraviš nič.je to moje rozhodnutie.Alebo nie?
27. aug 2005 o 21:22
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 052x
Vidíš ma
Nekonečný čas čakania na nový začiatok, ktorý neprichádza a stále zostávajú len trosky mostu. Ako hlboko človek musí padnúť do smútku, depresie, aby mohol začať znovu stavať? Je tu ešte nejaká šanca? Určite áno, len ju zatiaľ nevidno. Ďalšia básnička zo série Most.
Písmo:
A-
|
A+






